Pozvala som k sebe muža, ale nestihla som sa pripraviť. Zrejme som bola zaneprázdnená. V domácich šatách a na stole kopa zemiakov, ktoré bolo treba očistiť.
Zrazu – zazvonil zvonček. Prišiel. Nemôžem ho nechať stáť na schodisku. Musela som v tom oblečení otvoriť dvere. A muž, mimochodom, bol u mňa prvýkrát. Cítila som sa nepríjemne.
Začala som sa ospravedlňovať, mávala rukami a pozvala ho do izby. A sama som sa išla prezliecť do kúpeľne. O päť minút vyjdem a po mužovi ani stopy. Aké čudné. Odišiel vari?
Nazrela som do kuchyne a on tam čistí zemiaky. Sklonil hlavu nabok a oddane pracoval. Chvíľu som tam stála a pozorovala ho, pretože to bolo veľmi dojímavé. A cítila som niečo nežné vo vnútri.
Príjemný človek, nič viac sa o ňom nedalo povedať. Len sa na neho pozerať. Nohavice a sveter zladené farebne, ako keby sa dopĺňali. Nové ponožky – to bolo vidieť na prvý pohľad. Elegantný účes a jemná vôňa sofistikovaného mužského parfumu.
Po ľahkej večeri sme sa rozhodli prejsť sa. V úzkej predsieni sme sa tlačili lakťami a smiali sme sa. Potom mi veľkolepým gestom podal kabát, ako keby som bola princezná.
Je pekné byť v centre pozornosti. Ako niečo krehké a vzácne, čo treba chrániť.
Kráčali sme po ulici, pri miernych svahoch ma nežne podoprel pod lakťom. Otvoril dvere a ustúpil nabok – prechádzaj, prosím.
Po ceste sme narazili na kvetinový stánok. Vzal ma za ruku a vtiahol dnu. Predavačke povedal: „Čokoľvek si dáma zaželá.“ A dáma si zo skromnosti zaželala jednu veľkú červenú ružu. On sa ironicky usmial. Pokýval hlavou. A o minútu mi podal kyticu z asi desiatich pevných čerstvých kvetov.
Bolo treba kúpiť fľašu suchého vína, malú tortu a ovocie.
V obchode mi nenútil svoj názor, nedával rady a stál kúsok stranou ako paž kráľovnej. Neverila som, že na svete sú takí vychovaní muži. Kto by to povedal?
Večer som sa cítila šťastná. Niečo mimoriadne radostné sa zrazu zjavilo, naplnilo ma jemnosťou a srdce sa ozvalo krištáľovým tichím.
Zriedkavý kavalier, akoby vytrhol zo strán klasického románu. Občas som sa zamýšľala: je to človek? Alebo len ilúzia?
Tanečným pohybom ma obrátil, veselo mi pozrel do očí a posadil na pohovku. Silným šikovným ťahom postavil stôl. Priniesol suché z kuchyne.
Úžasná intuícia: bez opýtania zistil, kde sú poháre.
Poháre žiarili, ovocie sa usmievalo a sviečky horeli. Vedľa bol galantný muž. Čo viac potrebujem? Nič. Je to vrchol, oslava šťastia, ktoré si žena môže predstaviť.
Jeho telefón začal zvoniť. Trochu sa zamračil a oznámil, že volá mama. S nevôľou odišiel na chodbu.
Sledovala som ho nenápadne, podľa ženského instinktu.
– Áno, mama, samozrejme, mama.
A zrazu ostrým hlasom: „Ako mi lezieš na nervy! Choď do…“ A dodal kam.
Och, ako som sa zľakla. Možno je sadista, možno niečo s jeho psychikou?
Čo robiť?
Vrátil sa s okúzľujúcim úsmevom, akoby sa nič nestalo. Predstierala som sklamanie. A povedala som, že kamarátkin muž zas pije. Ona úbohá, nemá kam ísť s dieťaťom. Obaja prídu za polhodinu. A prosím: „Pokračujme v našej oslave zajtra, dobre? Aj ja som sklamaná.“
Odišiel. Celú noc som nespala. Srdce ma hryzilo zvláštnym pocitom. Ráno som mu napísala SMS: „Prepáč, ale nepáčiš sa mi. Bez vysvetlenia.“
