Niektoré čudáckosti rodiny Olinky Peknej
Olga so psom opäť niečo vymyslela povzdychla si teta Mariena spoza okna paneláku.
Preboha, čo spáchala tentoraz? Veď chvost Lacky je už ružový, nie fialový! Pozri, ako s ním vesele vrtí! zvolala suseda.
Čo už narobíš, keď je to dievča mierne čudné. Ale je dobrosrdečná a spoľahlivá! Vieš, koľko takých dnes poznáš? Keď bola babka chorá, Olinka takmer nebývala doma, po nemocniciach ju obracali. Okolo nej skákala, na vlastný mladý život zabudla.
Ale, ale! Včera som ju videla, ako ju pri vchode vysádzal z auta nejaký švárny mládenec.
Možno to bol iba taxikár!
No jasné! Od kedy taxikári bozkávajú dámam ruky na rozlúčku?
Na, čo si to nevymyslíš! Podľa mňa sa Olinka čoskoro vydá.
Aj dobre! Aspoň babka bude na ňu hrdá! Také dievča vychovala šikovnú, krásnu, rozumnú, len keby tá jej profesia bola normálna, hotové zlato by to bolo!
Prečo ti vadí Olinkina profesia?
Vyšetrovateľka?! To je práca pre ženu?
Ale uznaj, koľko máme dnes v dedine ľudí, čo ctia zákon ako Olinkina babka? A vyšetrovateľka je z nej ozaj dobrá! Veď o nej písali už aj v novinách, v televízii ju chválili! Ty len rozprávaš.
Ja len že jej nech Boh dá šťastie! Aj tak bolo jasné od detstva, že z nej niečo vyrastie! Pamätáš aká bola?
Ale áno! Celá babka temperamentná, jak žeravé železo!
Kým susedy pišťali a komentovali život pred vchodom, prešla okolo sama Olinka, slušne všetkých pozdravila, a už s rozbehom bežala za skákajúcou Lackou po zľadovatených chodníkoch, jej ružový chvostík veselý ako ranné svitanie.
Och, tá letí! Kde to zas uteká?
Kam by. Sestra dnes priletí! Katarína! Sama mi Olinka včera povedala. Aha, už ide taxík!
Z auta vystúpila vysoká, štíhla dievčina. Bez slov vykročila oproti bežiacej Olinke, objala ju a zapískala na psíka, krúžiaceho medzi ich nohami.
Olinka! Čo si zase urobila tomu nebohému psovi?!
Ale však je to pekné! Babkin obľúbený odtieň!
Bože, ako mi chýbaš, ty moja čudná!
Olinka zasa objala sestru a rozosmiala sa.
Celý sídliskový blok vedel, že Olinka Pekná bola trošku nuž, svojská. Od nežného detstva bola zlatým dieťaťom, akurát s istými, povedzme, špeciálnymi znakmi. Milé stvorenie s tenkými vrkôčkami zakončenými pomašlenými mašľami, ktoré jej trpezlivo viazala babka, zdravilo všetky tety i strýcov, a široko sa usmievalo cez mierne krivé zuby kým ich švagor-zubař nedal dokopy.
Nasledovala tradičná otázka:
Ako sa máte?
No a razom zistila, že ani tí, čo doma nemajú žiadnych zaprášených kostlivcov ani ohováračov, jej už rýchlo neodpovedajú
Pravdupovediac, Olinky sa ľudia trošku báli.
Ona bola nebezpečne zhovorčivá.
Ale to by ešte šlo deti predsa vymýšľajú každé možné! Lenže Olinka mala unikátny talent. Všetko, čo raz počula alebo videla, dokázala brilantne spojiť a vypustiť správy priamo tej osobe, ktorej sa (ne)šťastnou náhodou týkala.
Teta Táňa, keď ste boli v práci, u vás bol u tety Ireny z vedľajšej sedemnástky strýko Vilo s kvetmi! Takými istými, ako ste vy dostali na meniny, len tento raz boli kytica veľká a žltá! Pýtala som sa, či môžem ovoňať, ale povedal, že nie. A šiel rovno k tete Irenke. A mne nemohol, a jej áno?
Teta Táňa, ktorá zatiaľ verila manželovým rozprávkam o nadčasoch a pracovných nociach, zbledla a urýchlene ťahala košík, zabúdajúc aj pozdraviť Olinkinu babku.
Dieťa moje, prečo hovoríš tete Táni to, na čo sa ťa nepýtala? Babka bola naštvaná, ale dôvody vysvetľovať nepociťovala potrebu.
Olinka sa urazila.
Pravdu povediac, naozaj nechápala, prečo ju karhajú. Veď nič zlé nepovedala! Alebo povedala?
To bolo najťažšie a najnepríjemnejšie v jej malom svete.
Po takejto situácii bývala babka ako socha SNP dole na námestí, kde Olinka rada cez víkend chodila. Silno držala vnučku za ruku, podopierala ju, ale ináč mlčala monumentálne ako žula, občas skrútila perami alebo pozrela chladným pohľadom, čo znamenalo, že ten večer už bonbóny po večeri nebudú.
Takéto veci Olinke rozhodne nevoňali. Hnevala sa urazene, kým jej nedošlo, že predsa babka je len človek na hlave jej nepoliehajú holuby ako na pamätníku, a tým pádom jej účes nevypadá ako pleška najvyššieho vodcu svetového proletariátu.
O tom vodcovi jej hovoril nevlastný dedko, ktorého veľmi bavilo školenie neskrotne zvedavej Olinky.
Dedko, prečo je ten ujo plešatý? žmúrila na monument popoludní na slnku.
Lebo bol stále nervózny odpovedal dedko vecne, na rozdiel od babky.
Takže sa trápil? Bola to ťažká práca, že? otázky padajú jedna radosť.
Tak.
Bol on tiež detský zubár ako vy? Olinka si predstavila sochu v malej zubnej ambulancii.
Obraz to bol parádny: socha sa nezmestí cez dvere, v kuchni sa krčí, deti v čakárni húfne kričia ako divé, keď im spoza polootvorených dverí na holú pleš kuká vyhlásené Ďalší prosím!
Dedko sa iba smial a utieral si slzy.
Keby to bol zubár, to by sa radikálne zmenil svet! Ale on bol vodca.
Vodca? Čože? nechápala Olinka. Ak by bol vodca, iste by mal perie na hlave ako v tej našej knižke, čo sme čítali! A holubi mu pokoj nedajú! Myslíš, že ich perie by sa hodilo na čo to bolo?
Pokrývka!
Presne! No len aby, chudák orly tiež nie je vhodné ošklbávať, sú krásne Babka hovorí, že to je nemravné!
Dedko sa schuti zasmial, až sa ostatní ľudia obracali. Olinke to bolo záhadou, čo je tu smiešne.
Nato, ako správna vnučka, zapichla ruky do bokov:
Správaš sa snáď ako Budenného kôň, dedko?! Treba byť skromný! Inak sa za teba hanbím!
Dedko, už medzi smiechom, odvliekol Olinku domov a kúpil jej za hanebné správanie tajnú zmrzlinu.
Babka jej nedovolila pred obedom sladké, ale dedkove babské pravidlá neplatili. To bola jediná vec, ktorú nikdy neprezradila bola čestná.
Ak povieš babke, že si mala zmrzlinu, nikdy mi neodpustí!
Bude škandál?
Porádny! Vieš, aká je temperamentná!
Ty ju nepočúvaš!
Veď som chlap! Počúval by som ženu? Ale nehovor nič, len ju zbytočne nedráždi!
Si strachopud?
Nie. Ja len viem, že lepší zlý mier ako dobrá hádka.
Takto vyjednával a kvety domov babke kupoval, aby nerozpoznala Olinkinu spokojnosť po ceste.
Olinka nevlastného dedka milovala stala sa jej darčekom na Silvestra, lebo babka (odjakživa právnička) sa neskôr vydala za starého obdivovateľa. Bola tvrdá žena, ale okrem dvoch výnimiek vnučky a dávneho spolužiaka nezmäkla vôbec.
Všetci sa čudovali, ako mohli byť tak rozdielni vysoká, poriadna babka a malý, podsaditý dedko.
No práve vďaka nemu sa opäť usmievala, možno i preto, že bol trpezlivý, a hlavne preto, že mal v sebe niečo, čo navždy Olinkinu babku oslovilo aj keď roky kŕmila dušu len rozumom. Prvého muža mala rada, ale ten jej nosil kvety len na sviatky, sem-tam básničku od Hviezdoslava, tým romantika končila. Tak keď po rokoch hrozného sucha vykuklo slnko v tvare Olinky, jej srdce rozkvitlo.
Oli sa stala babkinou, rodičia typickí archeológovia, večne v teréne jej zverili dievča. A už mala dedka, ktorý bol vynálezcom detskej besiedky, a babku, ktorá vládla všetkým zmysel.
Olinka nevyrastala medzi deťmi v škôlke, lebo bývala často chorá, babka to vzdala po druhej angíne. Dedko rozhodol: žiadne škôlky, hlavne nech je dieťa zdravé! Socializácia ostala na chate na starom záhradkárskom sídlisku, kde deti behali, žiadne vírusy! Tak Olinka mala kamarátku Svetku, dvojčatá Miška a Gríša Dlhých, Zinku baletku a ďalších. Skrátka, dedinská banda.
Keď mala šesť, spoznala Katku dievča, čo bolo drzé, špinavé, múdre jak rádio a robilo, čo chcelo.
Prvé stretnutie: Olinka v besiedke číta knižku, papá babkiné prvé jahody. Svetka na francúzštine, dvojčatá v meste, Zinka pod dozorom baletnej babky štopká piškóty.
Zrazu sa spod stola vynorí špinavá ruka, Olinka zareve jak na poplach, babka takmer vystaví celú várku jahodového lekváru do vzduchu.
Oľga, čo vyvádzaš?
Kto si ty? vyjekla Olinka, sediac už na stole.
Katka. Hladná jak pes. Máš jahody, tak poď dolu, alebo ti zjem všetky!
Predtým, než babka stihla supiacej vnučke čokoľvek vysvetliť, už obe sedeli pod stolom a ládovali jahody.
Ruky máš špinavé!
No a? Na chate to patrí k životu!
Babka vo dverách len zhodnotila situáciu: dievčatá, hrajte sa, na stole je BonPari, ja to neriešim! A kamsi utekala aj s fŕkaním, keď si spomenula na lekvár.
Napriek tomu bol život v tejto rodine šťastný, hoci poriadne rozmanitý. Katka bola vnučka babkineho dávneho kamaráta, ktorému osud zamiešal karty: jedného dňa stratili celú rodinu, ostávala len Katka a dedko. Babka ich prijala, veď dievča, ktoré v izbe malo len smútok a rumu z pohára (čo nalieval dedko Katkinmu staremu ocovi), by na ulicu predsa nehodila!
Olinkina babka bola síce právnička, no dušu mala romantickú; potrebovala mať okolo seba niekoho, koho sa dá ľúbiť, a vnučky boli malý zázrak.
Katkina a Olinkina odlišnosť bola ich najväčšou silou: práve preto sa nikdy nehádali, a ak, tak len potichučky pod perinou.
Katka napokon vysvetlila Olinke, že nie všetko, čo vie, musí hneď vypustiť. Aj tak všetci vedia, že Oľga má hlavu na to, aby bola vyšetrovateľkou. “Síce môj dedko by to nenosil, tvrdil, že je to psia práca, ktorú kocúr ľahko pokazí, ak je šéf na šrot.” argumentovala Katka.
Tak budem šéf ja, usmievala sa Olinka. Aspoň jeden rozumný v policajnom štáte!
A tak, kým si všetci klepkali na čelo, Olinka bola veselo svojská. Ale mala cieľ, mala podporu, a to je v tejto krajine pod Tatrami najdôležitejšie.
A doma? Doma kráľovala babka, ruky vbok, okolie pod palcom:
Olinka, dnes si jedla? Že nie?! Skutočne! Katka, ty si tiež od rána nič neprehlta! Poďte k stolu a tie taniere musia byť čisté! Peto! To ti treba osobitné pozvanie? Pusti Lacku a umy si ruky! Tých zvierat už ľutujem komu prekáža, že pes má ružový chvost? Vám nie! Čo, že to vraj ja hovorím? To vie len Boh! Nemotajte ma tu! Polievka chladne! Na pochod za stôl!
Tak to šlo u Pekných, kde kto mal vlastnú podivnosť ale lásky viac ako v celej Bratislave.
