„Mami, už takto žiť nemôžem,“ stála Zuzana pri okne a pozerala na sivé orvané oblaky.
„Ako to nemôžeš? Dvadsaťdva rokov si mohla a teraz zrazu nemôžeš?“ Valentína Jozefína zbesilo tlieskla rukami, jej vráskovitú tvár pokrivilo pobúrenie. „Zbláznila si sa na staré kolená? O čom to rozprávaš?“
Zuzana sa trpko usmiala. O čom rozpráva? O bezesných nociach, keď čakala na manžela z „pracovných večierkov“. O pohľadoch plných pohŕdania, ktoré na ňu hádzal pri obede. O tom, ako ju pred kamarátmi nazval „starou kundou“ a potom sa smial – veď vraj treba mať zmysel pre humor.
„Rozprávam o tom, že chcem konečne žiť pre seba,“ povedala potichu.
„Pre seba?“ matka sa krátko zakrútila. „A na mňa si myslela? Kam pôjdem? Z môjho dôchodku si vieme kúpiť len chleba! Marek nás obidve živí, mimochodom.“
Zuzana pocítila, ako sa jej v hrdle zasekla knedľa. Vždy to tak bolo – len čo sa rozhovor stočil k nej, matka okamžite vytiahla účty. Dlh, povinnosti, vina – večné putá, ktoré vláčila celý život.
„Našla som si prácu, mami. V súkromnej firme ako účtovníčka.“
„Čože?“ Valentína Jozefína klesla na stoličku, pritlačila ruku k hrudi. „Tak preto si chodila na tie kurzy? Pripravovala si sa? Za môjmi chrbtami si to vymyslela?“
„Nemusím ti…“
„Ale musíš!“ matka zvýšila hlas. „Vychovala som ťa, noci som nespala! Dala som ti život! A teraz to chceš všetko zničiť? Prečo? Kvôli svojim rozmarom?“
V predsieni zapadli dvere – Marek sa vrátil. Jeho ťažké kroky zneli ako rozsudok. Zuzana zatlačila nechty do dlane, až ju zabolelo.
„O čo sa tu handrkujete, dámy?“ jeho hlas, ako vždy, kvapal medom, keď boli prítomní iní. „Valentína Jozefína, kričíte tak, že sa zbiehajú susedia.“
„Tvoja žena sa zbláznila!“ matka okamžite prepnula na zaťa. „Hovorí, že našla prácu a chce sa rozviesť!“
Marek sa pomaly otočil k Zuzane. V jeho očiach prebleslo niečo studené, hadovité.
„Takže tak?“ pretiahol. „Ako dlho si toto vymýšľala, zlatko?“
Zuzana pocítila, ako jej po chrbte prebehol mráz. Tento tón poznala príliš dobre – klamlivo mäkký, predzvesť búrky.
„Nevymýšľala, Marek. Rozhodla som sa,“ sama sa čudovala pevnosti v hlase.
„Rozhodla sa!“ matka znova tlieskla rukami. „Marek, povedz jej niečo! Určite má menopauzu, úplne stratila rozum!“
„Mami!“ Zuzana sa prudko otočila. „Prestaň! Mám päťdesiatdva rokov, nie som hysterická ani šialená. Len už nechcem…“
„Čože nechceš, drahá?“ Marek sa prišmykol bližšie, jeho úsmev nezasiahol oči. „Možno sa ti nepáči v tomto byte? Alebo auto nie je také? Alebo nemáš dostatok šperkov?“
„Prestaň,“ Zuzana ustúpila k oknu. „Ty dobre vieš, že v tom to nie je.“
„No a v čom teda? V tej mladej sekretárke, s ktorou si ho videla?“ vrazila do reči Valentína Jozefína. „No a čo! Každý chlap má nejaké slabosti. Zavri oči a znášaj to, ako všetky normálne ženy!“
Zuzana pocítila, ako sa v nej niečo utrhlo. Tak – „znášaj to“. Koľkokrát toto slovo počula? Znášaj, keď ťa muž ponižuje. Znášaj, keď ti zahýba. Znášaj, leA keď sa Valentína Jozefína po prvý raz v živote naozaj pozrela na svoju dcéru, uvedomila si, že ani tá najťažšia cesta nie je tak strašidelná, keď po nej nekráčaš sama.
