„Mama, už takto žiť neviem,“ stála Zuzana pri okne a pozerala na šedú oblohu, zatiahnutú ťažkými mrakmi.
„Čo to znamená ‚neviem‘? Dvadsaťdva rokov si vedela a teraz zrazu nie? Alžbeta Jozefína zdvihla ruky, jej vráskami pokrytá tvár sa skrčila od rozhorčenia. „Rozum ti preskočil v takom veku? O čom to uvažuješ?“
Zuzana sa trpko usmiala. O čom uvažuje? O bezesných nociach, keď čakala na manžela z „pracovných večierkov“. O pohľadoch plných pohŕdania, ktoré na ňu vrhal pri obede. O tom, ako ju pred kamarátmi nazýval „starou babou“ a potom sa smial – veď predsa treba mať zmysel pre humor.
„Uvažujem o tom, že by som konečne chcela žiť pre seba,“ odpovedala potichu.
„Pre seba?“ matka sa krátko zasmiala. „A na mňa si pomyslela? Kam pôjdem? S mojou penziou si kúpim ledva chleba! Miroslav nás obidve živí, mimochodom.“
Zuzana pocítila, ako jej v hrdle stúpa knedlík. Vždy to tak bolo – ak sa odvážila povedať niečo o sebe, matka okamžite vytiahla účty. Dlh, povinnosti, vina – večné putá, ktoré vláčila celý život.
„Našla som si prácu, mami. Ako účtovníčka v súkromnej firme.“
„Čo?“ Alžbeta Jozefína klesla na stoličku a pritlačila ruku k srdcu. „Tak preto si chodila na tie kurzy? Pripravovala si sa? Za mojim chrbtom si to všetko rozhodla?“
„Nemusím ti…“
„Ale musíš!“ matka zvýšila hlas. „Vychovala som ťa, noci som nespala! Dala som ti celý život! A teraz to chceš všetko zničiť? Kvôli čomu? Kvôli svojim rozmarom?“
V predsieni buchli dvere – vrátil sa Miroslav. Jeho ťažké kroky zneli ako rozsudok. Zuzana zatlačila nechty do dlaňou, až ju zabolelo.
„O čom sa tu dohadujete, dámy?“ jeho hlas, ako vždy, znel sladko, keď boli v blízkosti ľudia. „Alžbeta Jozefína, kričíte tak, že sa sem zbehne celá ulica.“
„Tvoja žena šalela!“ matka okamžite prešla na zaťa. „Hovorí, že sa dáva do práce, a ešte sa chce rozviesť!“
Miroslav sa pomaly otočil k Zuzane. V jeho očiach prebleslo niečo studené, hadie.
„Takže tak?“ pretiahol. „A dlho už si to vymýšľala, drahá?“
Zuzana pocítila, ako jej po chrbte prebehol mráz. Ten tón poznala príliš dobre – klamlivo nežný, predzvesť búrky.
„Nevymýšľala som, Miro. Rozhodla som sa,“ sama sa čudovala, aký pevný mal jej hlas.
„Rozhodla sa ona!“ matka znova zdvihla ruky. „Miroslav, no povedz jej! Určite má menopauzu, úplne stratila rozum!“
„Mama!“ Zuzana sa rýchlo otočila. „Prestaň! Mám päťdesiatdva rokov, nie som hysterická ani šialená. Len už viac nechcem…“
„Čože nechceš, zlatko?“ Miroslav sa prikročil bližšie, jeho úsmev nedosiahol až k očiam. „Možno sa ti nepáči bývať v tomto byte? Alebo auto nie je také? Alebo málo šperkov?“
„Prestaň,“ Zuzana ustúpila k oknu. „Ty veľmi dobre vieš, že v tom to nie je.“
„A v čom teda? V tej mladej sekretárke, s ktorou si ho videla?“ vrazila Alžbeta Jozefína. „Veď čo! Každý muž má slabosti. Zatvor oči a znášaj to, ako všetky normálne ženy!“
Zuzana pocítila, ako sa vo nej nieco zlomilo. Tak tak – „znášaj to“. Koľkokrát to už počula? Znášaj, keď ťa muž ponižuje. Znášaj, keď ti zahráva. Znášaj, lebo tak treba, lebo „všetci tak žijú“, lebo „mysli na matku“.
„Vieš čo, drahá,“ Miroslav si sadol na opierku kresla a prehodil nohu cez nohu, „povedzme si to úprimne. Veď chápeš, že sama neprežiješ? Aká práca v tvojom veku? Kto ťa potrebuje?“
„Nikto ma nepotrebuje?“ Zuzana sa zrazu zasmiala, a ten smiech Alžbetu Jozefínu prekvapil. „Presne tak, Miro.
Celé tie roky si mi vtlčal do hlavy, že som nikomu nepotrebná, že nič neznamenám, že mám byť vďačná za každý tvoj pohľad.“
„Dievčatko,“ matka sa pokúsila chytiť ju za ruku, „ty sa len naháňaš…“
„Nie, mami,“ Zuzana jemne, ale rozhodne uvoľnila ruku. „Po prvý raz po rokoch vidA keď Alžbeta Jozefína po prvý raz v živote počúvala rozprávanie svojej dcéry bez výčitiek, uvedomila si, že aj ona sa konečne môže naučiť žiť inak.
