“Olga, to nepotrebujeme. Som ženatý a milujem svoju ženu,” povedal nacvičenú vetu.
Martin s Evou boli spolu dvadsaťdva rokov. Vzťah už stratil prvotnú vášeň, no bol pevný a pokojný, skôr ako stará, dobrá priateľská láska. Ich dcéra študovala druhý ročník na lekárskej fakulte. Šla v ich šľapajach – a čo iné mohla čakať, keď od detstva počúvala len o chorobách, liekoch a príbehoch pacientov? Už ako dievčatka ju fascinovali anatomické atlasy, ktoré si prehliadala s údivom.
Martin s Evou sa zblížili počas praxe v nemocnici. On jej prvýkrát pomohol vyšetriť pacienta – mladého muža, ktorý sa k nej dotieral. O dva roky neskôr, pred štátnicami, sa vzali.
Po škole začali pracovať v tej istej nemocnici. Eva v kardiológii, Martin ako ortopéd. Ten deň mali zhodou okolností službu skončenú v rovnaký čas, a tak išli spolu domov.
“Zastavíme sa v obchode? Nemáme zeleninu na šalát.”
“Možno by sme sa dnes bez šaláta obišli? Som unavený, operácia bola náročná,” odpovedal Martin, šikovne manévrujúc medzi premávkou na rušných bratislavských uliciach.
“Áno, ale zajtra by sme museli ísť tak či tak. Môžeš ma vysadiť pri obchode a ísť domov,” navrhla Eva.
“A potom sa budeš vláčiť s týmito nákupmi sama, a ja budem mať výčitky? Poďme spolu,” odvetil a zaparkoval pred supermartom.
Martin tlačil košík medzi regálmi, zatiaľ čo Eva do neho ukladala potraviny.
“Vedel som to,” pokýval Martin na preplnený košík, zatiaľ čo stál v rade pri pokladni.
“Aspoň týždeň nebudeme musieť ísť nakupovať,” usmiala sa Eva a mrkla na neho. “Ach, zabudla som chlieb!” zvolala a rýchlo odbehla.
Martin vzdychol a začal rozkladať tovar na pás. Miesta bolo málo, a tak balík cestovín spadol na hromadu vecí, ktoré už ležali pred ním.
Žena pred ním sa na neho obratila s pohľadom plným pokarhania. Ospravedlnil sa, zdvihol cestoviny a nevediac kam ich dať, držal ich v ruke.
Vtom ho žena uprene začala pozorovať. Bola skoro rovnako vysoká ako on, s hnedými očami a smutne poklesnutými kútikmi pier. Vyblednuté vlasy s tmavými odrastmi mala nedbalo stiahnuté do držiaka. Hnedý kabát jej visel na krehkom telese.
Martin sa usilovne usmial a odvrátil zrak, hľadajúc Evu očami. “Kde sa stratila? Nečudujem sa, ak prinesie ešte nejakú zbytočnosť okrem chleba.” Znova sa pozrel na ženu. “Prečo sa na mňa pozerá? Mogla byť mojou pacientkou? Nepamätám si ju.”
“Maroš, si to ty?” zrazu spýtala žena a v jej očiach zablesklo rozradovanie.
“My sa poznáme? Boli ste u mňa na vyšetrení? Prepáčte, nepamätám si…” zamumlal Martin.
“Takže si sa predsa len stal lekárom, ako si chcel?” spýtala sa. “Som Olga. Olga Horváthová.” A hneď ako to povedala, radosť v jej očiach vyhasla.
Martin sa pozrel pozornejšie. Áno, keď sa predstavila, niečo mu v jej tvári bolo povedomé… Olga…
“Horváthová?!” Ako blesk mu preblesklo spomienkou ihrisko za školou, dievča, ktoré pred ním utekalo. Rozpustené tmavé vlasy sa jej vlnili do rytmu behu. A on vtedy len vzdychal a nemohol ju dobehnúť…
“Veľmi som sa zmenila?” spýtala sa sklamane žena, ktorá vyzerala úplne inak ako tá, ktorú si pamätal. “Ty si naopak pekný a ešte lepší než vtedy.”
Prišla Eva a zvedavo sa na nich pozerala. Martin bol tak zmätený, že si ani nevšimol, čo všetko Eva okrem chleba priniesla. Bolo to nezvyčajné. Eva hľadala, kam dať svoje veci, ale pás bol plný. Pokladníčka stlačila tlačidlo a pás sa pohol.
Martin sa spamätal prvý.
“Toto je moja bývalá spolužička, Olga Horváthová. A to je moja žena Eva,” predstavil ich.
Eva sa na Olgu pozrela so zvedavosťou, tá však nezdvorilo odvrátila pohľad k pokladni. Práve platila. Vzala si vrecko a odišla k výstupu, no nezamierala von – zastavila sa pri dverách.
“Čože, čaká na mňa? To ešte chýbalo. Zistila, že som doktor, a teraz mi chce porozprávať o svojich zdravotných problémoch?” Kedykoľvek sa niekto dozvedel, čo robia, hneď sa pýtali na rôzne neduhy.
“Maroš, máš kartu?” Evina otázka zrušila jeho myšlienky.
Martin priložil kartu k terminálu, zdvihol ťažké tašky s nákupmi a vyšiel von. Olga mu predbehla a podržala dvere. “Aké trápne. Čo tým myslí?” pomyslel si, cítiac sa nepríjemne.
Všetci traja stáli pred obchodom.
“Kde bývaš?” obrátila sa Olga na Martina, ignorujúc Evu. “V byte tvojich rodičov?”
“Nie, v susednom dome. Zámerne sme si kúpili byt blízko, aby sme ich mohli častejšie navštevovať.”
“A ty?” spýtal sa na oplátku.
“Ja…” mávla rukou neurčito. Rozhovor očividne nevychádzal. “Rada som ťa videla. Mám ísť?” Stála ako by čakala na jeho súhlas.
On však mlčal. Olga sa otočila a odišla.
“Bola do teba zamilovaná?” spýtala sa Eva, keď sadali do auta. “Nikdy si mi o nej nehovoril.”
“Nie, ona nebola do mňa zamilovaná.”
“Naozaj? Pozerala sa na teba, akoby na svoju lásku nezabudla dodnes,” trvala na svojom Eva.
“Práve naopak. Ja som bol zamilovaný do nej. Ale ona si vybrala futbalistu, Miška Kováča,” priznal Martin.
“Mám pocit, že keď ťa uvidela, uvedomila si svoju chybu. Žiarlim,” poznamenala Eva polžartom.
“Tak už prestaň. Uvedomila si, alebo nie, mne je to jedno. Neľutujem.”
Tému uzavreli.Nedlho nato sa Martin dozvedel, že Olga odišla zo štvrte, a hoci ju už nikdy nestretol, v hĺbke duše si prial, aby konečne našla pokoj.
