Bolo to celkom nepríjemná situácia.
„Akože vy ste jeho manželka?“
„V tom najprísnejšom význame. Aspoň po právnej stránke, ak chcete, môžem vám ukázať pečiatku v občianskom. Svadobné listenie som nepriniesla, prepáčte,“ povedala žena, pričom si jednou rukou podopierala veľké brucho.
***
„Dcerka, budúci týždeň odchádzam na zákazku, tam je slabý signál, takže sa ozývaj,“ povedal Jozef Tóth.
„O mačku sa neboj, prídem, nakŕmim, vyčistím záchodček,“ zamrmlala Zuzka, neodtrhnutá od telefónu.
„Ohľadom mačky…“ zarazil sa Jozef. „Vlastne, nemusíš sa starať, dcérka. Načo by si mala chodiť na druhý koniec mesta po práci kvôli jednej mačke. Býva tam susedka na poschodí, dobre ju poznám. Občas zajde za Murkom.“
„Si sa trochu zvláštne správať, oco,“ zasmiala sa Zuzka. „Tvoja susedka je teda skutočný altruista. Nielenže nakŕmi mačku, ešte dojde pre mlieko, prinesie lieky z lekárne. To máš šťastie.“
„Áno, šťastie…“
Jozefovi bolo zrazu hanba, že zase klame dcére. Obočie sa mu prihnalo k nosu a snažil sa myslieť na niečo iné, aby nevyzradil nervozitu. „O ničom netuší, len sa ma snaží potrápiť,“ pomyslel si.
…Jozef a Zuzkina mama boli rozvedení už sedem rokov. Rozvod prebehol pokojne, bez hádamok. Jednoducho zistili, že ich láska vyhasla. Po rozhovore s dcérou išli podať žiadosť o rozvod s čistým svedomím. Zuzka rozhodnutie rodičov prijala, ale s podmienkou, že rodinné oslavy budú sláviť spolu ako predtým. Všetkým to vyhovovalo.
„Takže ja som tvoja susedka?“ prefíkrene sa usmiala Alžbeta.
„No, nič iné ma nenapadlo…“ hanblivo sklopil oči Jozef.
„Áno, povedať, že som tvoja manželka, to je naozaj veľmi ťažké, chápem.“
„Betka, nehnevaj sa.“
„Jozef, som dospelá žena. Ale nechápem, ako dlho budeme hrať túto veľkú tajomnosť!“
„Neviem, Bože, neviem! Čo ak nepochopí? Pamätám si, keď bola malá, prežívala obdobie strachu, že jeden z rodičov odíde. A často sa pýtala, či ju neopustíme. Mám pocit, že ju zrádzam.“
„Pozri, neplánujem zasahovať do tvojho vzťahu s dcérou, ale za dva mesiace už budeš mať dcéry dve a budeš musieť konať ako muž. Chápeš? Netlačím ťa do rozhodnutia, Boh chráň, ale ako chceš skrývať novorodené dievčatko?“
„Niekto to vyrieši!“ zamyslene povedal Jozef, úprimne nevediac, ako.
Jozef sa s Alžbetou zoznámil takmer hneď po rozvode. Stretol ju a vedel, že je to tá pravá. Ale rodine sa neodhodlal povedať, že niekoho našiel. Bál sa, že dcéra sa od neho odvráti a bývalá manželka mu bude klásť prekážky v stretnutiach so Zuzkou.
Najprv sa trápil, že Alžbeta je o takmer desať rokov mladšia. Potom sa trápil, že sa s ňou rozhodol zosobášiť a urobili to v tajnosti. A nakoniec sa trápil, keď Alžbeta otehotnela. Ale termín pôrodu sa blížil a s ním aj chvíľa, keď pravda vyjde navrch ako hnis z rany. „Príde ten správny moment a potom všetko poviem,“ tým sa Jozef upokojoval.
Jozef Tóth sa snažil pred Zuzkou utajiť, že žije s novou manželkou. Častejšie sa stretkávam vyhýbal, navštevoval dcéru len občas a stretávali sa na neutrálnej pôde. A Zuzka, ako väčšina mladých ľudí, si zo svojho otca robila srandu kvôli „tajomnej susedke“.
V ten deň, keď sa otec vrátil zo zákazky, Zuzka sa rozhodla neohlásene prísť k nemu na návštevu. Ale dvere nikto neotvoril. Telefón nezZuzka sa zhlboka nadýchla, pozrela Alžbete do očí a povedala: „Dobre, poďme k vám domov, aspoň sa poriadne zoznámime.“
