Veriť neviem. Opäť, ako pred dvadsiatimi rokmi, sa s tebou točím v nekonečnom valčíku pod hviezdnym nebom Bratislavy. Pamätáš si ten posledný stretnutie? Bol to školský ples na Gymnáziu v Košiciach, kde sme spolu krúžili po parkete. Šťastie viselo v ovzduší, akoby sa rozlievalo po všetkých uličkách. Topila som sa v priepasti tvojich modrýchmodrých očí, ktoré žiarili ako studne podľadov. V ten večer som mala povedať to najdôležitejšie že čoskoro sa staneme rodičmi. Keď som to vyhlásila, rozčúlil si sa a odsekol: Príliš skoro na také myšlienky, počkajte. Slová ti uleteli ako opar, a ja sa cítila, akoby ma zasiahol horký var. Vedela som, že je to mimo času, ale čo môžem urobiť? Nemohla som zmeniť osud, rozdelili sme sa, a láska k tebe zostala ešte dlho v srdci.
Tvoj chladný kamenný charakter ma krútil v kruhu, dušu roztrhal na kusy, a ja som vedela, že sa nevrátiš, nepoznáš a neľutuješ. Naše spolužiačky mi šepkali o tvojom živote: bol ženatý, mal dvoch dospelých synov, bol rozvedený, a stále sa zúčastňoval stretnutí absolventov, vždy zvedavý na moju existenciu. Ja som na žiadne školské stretnutia nešla, bála som sa, že keď sa pozriem do tvojich očí, zmiznem potopím sa a už nikdy nevyplávam. Desať rokov som sa toho bála.
A potom prišiel On. Vstúpil som do manželstva s Marekom, bez akéhokoľvek cítenia, okrem číreho vďačného prúdu. On to pochopil a nespiesal ma. Prijal moju dcéru, ktorú som nazvala Láska, a jej vlasy sa splynuli s tvojimi v jedinečnom odtieni modra. Marek ma miluje; cítim ho v každej bunke, jeho činy, slová, aj pohľad hovoria o nežnosti. O päť rokov po svadbe som zistila, že som sa zamilovala do svojho manžela. Stal sa mojím kotvou, tajným kľúčom k srdcu, a ja som vstúpila do dverí dobra a porozumenia. Nikto sa nedokáže preplížiť do našej lásky.
Láska všetko zachraňuje, Vladimír. Ty si ma nikdy nelubil, bol som pre teba len mladistvou zábavou. To je už minulost.
A čo ja, Vladimír, čo robíš?
Ach, Ľubko Žijem ako kôň bez uzdy, chaoticky, s deťmi, ktoré majú svoje starosti. Synovia sú už samostatní, ja som tu len s tvojimi spomienkami.
V mojom živote s Marekom máme trojčatá Láska a dvojčatá dievčat, každé šesť rokov. Pamätáš si, že si mala najlepšieho kamaráta Jozefa Ustina?
Ustin? Samozrejme! Bol nielen najlepší, ale aj jediný priateľ. Po škole prerušil náš kontakt, neozýval sa na volania, vyhýbal sa stretnutiam neviem, kde je.
Vladimír, poď ku oknu, pozri sa na školský dvor.
Vladimír sa zahľadel z otvoreného okna a nemohol odtrhnúť pohľad.
Rozumím, Ľubko. Všetko som pochopil aké spletité osudy!
Na dvore, pod starým dubom, stálo… Jozef Ustin, držal v rukách dve malé dievčatá. Vedľa neho stála mladá žena okolo dvadsiatich rokov, s očami číro-modrými, ako hlboký jazierko.
Zbohom, Vladimír! Idem k svojej rodine.
Ľubko, prečo si prišla na stretnutie práve teraz?
Už som sa prestala báť, Vladimír! Keď ťa pozerám, duša mlčí a sníva pod šumom eurov, akoby sme všetci boli len tieňmi v jednom podivnom sne.
