„Je mi z teba na grcanie“ – manžel odišiel spať do inej izby, kým sa „nedám do poriadku“.
Máme tri mesiace staré dieťa. Tri mesiace, čo žijem s pocitom, že som stratila nielen seba, ale aj tú ženu, ktorou som bola. Nie som len matka – som práčka, kuchynský robot, pohotovosť, vankúš, na ktorom zaspáva moje bábätko, a boxovací vak pre všetkých ostatných. Lebo v tejto rodine sa zdá, že okrem toho všetkého by som mala vyzerať ako modelka z titulky.
Pred tehotenstvom som sa naozaj starala o seba. Nie preto, že by ma niekto nútil, ale pretože sa mi to páčilo. Upratované nechty, čisté vlasy, hladká pokožka, pevná postava – hrdá som bola na to, ako vyzerám. Aj keď som už mala brucho, stále som cvičila, stravovala sa rozumne, chodila do bazéna, aby som zostala fit. Nebola som lenivá. Bola som žena, ktorá sa mala rada.
Po pôrode sa ale všetko zmenilo. Akoby som neporodila, ale prešla vojnovou operáciou. Telo bolelo, akoby ma prešiel tank. Stehy, bezesné noci, nekonečný plač, kŕmenie, koliky, strach, že niečo robím zle. Stratila som sa, áno, ale nie preto, že by som chcela – pretože dieťa zo mňa vysalo všetku energiu, čas a silu. A nikto nepomohol.
Manžel si myslí, že som sa „zanedbala“. Že sa mi „nechce“ vyzerať dobre. A ja by som rada videla jeho, keby aspoň deň žil v mojej koži. Jeho mama, moja svokra, ma porovnáva so sebou: „Ja som v tvojom veku so starostlivosťou o bábätko všetko stíhala! A vyzerala som krásne, a muž bol spokojný.“ Lenže ona „stíhala“, lebo mala vždy pomoc – staré mamy, sestry, susedia. Ja nemám nikoho. Mama je v inom meste. Svokra príde „na kávu“ na päť minút raz za týždeň, pozrie sa na dieťa – a odíde s výrazom, akoby spravila hrdinský čin. A manžel? Ten je „unavený“ z práce. To je všetko.
Pred pár dňami povedal, že mu je „na grcanie“, keď na mňa pozerá v ošúchanej pyžame a špinavej culinke. Že by som KnoxAsi by som mala začať žiť pre seba, nie preto, aby som vyhovela iným.
