**Dnešný zápis 4. september 2026**
Marek, čo to je? pýtala sa prísne moja priateľka, držiac v rukách moju bielu košeľu. Čo je to tá ružová škvrna? Nejaký odtlačok rúžu? Zase si sa zasekol v práci
Ľubomíra, čo to hovoríš? odpovedal som únavne, keď som triedil pracovné veci. Som práve z nočnej služby. Akú rúž? V našom oddelení sú ženy len sestra Mária. Úprimne, som vyčerpaný.
Ľubomíra si natiahla pery, roztrhla košeľu a šla do kúpeľa. Ja som zatúhal hlbokým výdychom.
Už viac ako šesť mesiacov sme s Ľubomírą spolu. Zdalo sa, že všetko je dokonalé, až na jedno bola veľmi žiarlivá. Vždy nachádzala dôvod na podozrenie aj tam, kde ho nemalo byť.
Pozri na to, vzdychala Ľubomíra. Určite mi podvádza. Pozri tú škvrnu.
Podala košeľu svojej sestre Janine a prekrížila ruky. Bola zjavne zúfalá.
Janina sa pozrela na košeľu, privonila k škvrne a rozosmiala sa.
Prečo sa smeješ? zareagovala Ľubomíra.
To je škvára od ovocnej marmelády, povedala Jana.
Ľubomíra okamžite vytrhla košeľu zo sesterských rúk a vdychla vôňu. Na tvári mala zmiešaný výraz úžasu a zmätenia.
Mala by si sa upokojovať. Nechápu, odkde máš také podozrivé myšlienky, povedal som a posadil sa oproti nej.
Nečakali sme len, že sa spolu stretneme. Vytiahol som ho z predchádzajúceho vzťahu, priznal som, odvracajúc zrak. Vieš, podviedol ma bývalá. Najprv som si myslel, že odo mňa odíde, ale potom som pochopil, že nie… odišiel. A tak
To nie je dôvod na podozrenie. Nauč sa dôverovať, radila Jana.
Dôverujem, namietla Ľubomíra. Len sa bojím, že ho stratím.
Jana prikývla, zatiaľ čo som premýšľal, čo povedať.
—
Kde si bol? spýtala sa Ľubomíra, prekrížením rúk, keď ukazovala na hodinu jednásť v noci.
Vyčerpaný som si povzdychol.
Ľubomíra, dovolila si mi ísť s kamošmi na fotbal. Sedeli sme, odpočinuli. Čo je zlé?
Tomáš už je doma, volala som Evu. Kde si bol posledné dve hodiny?
Peter odišiel skôr, pretože som sľúbil jeho manželke, a ja som zostal s Tomášom. Ľubomíra, upokoj sa. Idem spať.
Šiel som do spálne a ľahol si na posteľ v snahe zabudnúť na jej neustále žiarlivé otázky. Chcel som nájsť úľavu, ako kedysi. No Ľubomíra to opäť rozbíjala tak ako vždy.
—
Keď som išiel z obchodu smerom k nášmu domu, pozeral som do telefónu a nič som si nevšimol okolo. Náhle som zavrčel za rohom ulice stojala neznáma blondýna, ktorú som číšno držal pri sebe a rozprávala s nadšením.
Moje oči sa zatavili ako perá, hodil som tašku s potravinami a bežal k nej. Chytil som ju za ruku a odtiahol ju bokom.
Vedela som to! zakričala Ľubomíra. Vedela som, že ma podvádzaš! Si bezohľadný! Celý čas si ma klamal! Nie! prikývla si. Mám pravdu! Si podvodník!
Pozeral som na ňu temným pohľadom, ruky sa mi sťahovali od hnevu, oči kňučali k blondíne, ktorá stála mimo a nevedela, čo sa deje.
Ľubomíra
Nehovor so mnou. Viem, čo povieš. Nechcem počuť tvoje nezmyselné výhovorky.
Je to moja sestra, prerušil som ju. Dvojka dcéra tety Iny. Známa ti je. A Katarína je moja sestra, vyrástli sme spolu. Najlepšie je, ak pôjdeš domov. Tam sa porozprávame.
Ľubomíra odstúpila a odbehla, zanechajúc iba krátke prepáč.
Naspäť domov som prišiel neskoro, veľmi rozčúlený. Perá ma boli tak stiahnuté, že som ich takmer nevidel, oči nenamerne obchádzali Ľubomíru.
Marek
Už ma to nebaví, priznal som. Nerozumiem, odkde máš také silné žiarlivosť. Každý deň od začiatku nášho vzťahu počujem len obvinenia. Vždy podozrievaš k pacientom, sestrám, lekárom, k každému lampášu. To už prekonáva všetky hranice Som naozaj unavený.
Marek! vykríkla Ľubomíra. Chceš sa so mnou rozlúčiť? Prosím ťa Milujem ťa! Prepáč mi, snažím sa, aby sa to už nezopakovalo. Prosím
Ľubomíra sa k nemu priklonila, chytila ho za ruky a pozerala mu priamo do očí. Cítil som súcit naozaj som ju miloval a dokonca som ukončil starý, päťročný vzťah len pre ňu. Nikdy som si nepredstavoval, že sa dostanem do takej situácie, ale Ľubomíra prenikla do mojej duše. Teraz ma napĺňali pochybnosti zvnútra.
Ľubomíra, milujem ťa, šepol som, stláčajúc jej ruku a pozerajúc sa do jej očí. Ale všetko, čo robíš, je neznesiteľné. Nemôžem tak žiť
Už viac nebudem, vyplačila sa. Nikdy. Len zostaň so mnou. Nechápeš, nedokážem bez teba.
Vydechol som a prikŕčil ju k sebe. Nemohol som ju opustiť ani po tom, čo urobila.
—
Po niekoľkých mesiacoch bol náš vzťah v poriadku už nepodvádzala a ja som si užíval jej spoločnosť, nechodil častejšie do práce a zostával dlhšie doma.
Keď nastala jeseň a sezóna chorôb, počet pacientov vzrastol. Nemohol som prichádzať skôr, únavu som cítil celým telom, večeral som doma a hneď išiel spať.
Ľubomíra opäť začala podozrievať. Najprv sa snažila veriť, neptala sa, prečo jej košeľa voňa cudzieho parfému. Nakoniec sme pracovali v prevažne ženskom kolektíve, tak by sa nemalo o čo zaujímať. No podozrenia rastli, sledovala ma, prezierala košele, hľadala dôkazy.
Jedného večera po práci som sa rýchlo vybral do sprchy a snažil sa skrátiť čas, aby som sa čo najskôr vrátil do postele. Skoro nenápadne som otvoril dvere a uvidel som, že Ľubomíra prezerá môj telefón.
Ľubomíra čo robíš? spýtal som sa.
Zobudila sa a okamžite odhodila telefón.
Len som chcela niekoho zavolať, odvetila.
Ukázal som na jej telefón v ružovom obalu ležiaci na posteli.
A svojý nemáš? spýtal som sa.
Je vybitý.
Obrazovka telefónu zasvietila a niekto napísal: Naozaj? Úplne vybitý? Tak to ma ešte viac podvádza. Zodvihol som obočie: Čo ešte mám o tebe zistiť?
Prepáč, sklonila hlavu.
A našla si, čo hľadala? Mister povedal som rozčúlený.
Ľubomíra prikývla.
Bez slov som šiel k skrinkám a začal zbierať veci. Ľubomíra vypadla z postele a chytila sa za moju ruku.
Prosím, ne! Už to nebudem. Verím ti, Marek!
Nie, Ľubomíra, prvýkrát som odpustil, druhý už nebudem na hádky. Už ma to nebaví. Chcem žiť pokojne, dôverovať a byť dôverovaný. To nie je život.
Po pol hodine som zbalil všetko pod jej úľavu. Sedela na posteli so skrižovanými rukami.
Milujem ťa, úprimne. Ale takto už nemôžem. A ty? Nezmeníš sa.
Opustil som prenajatý byt a išiel k rodičom. Skutočne som bol úplne vyčerpaný.
—
Nedôvera vždy rozpadne akýkoľvek vzťah, nech je akýkoľvek silný. Niekedy človek obviňuje iných, pričom je sám zdrojom podozrenia. Možno Ľubomíra cítila, že jedného dňa ja ju podvediem, ako som podvedal bývalú, ale nakoniec som si vybral toho, kto ma mal milovať. Bez vzájomnej dôvery nie je ani láska, ani priateľstvo, ani žiadny zväzok. To je najväčšia chyba, ktorú som urobil.
**Poučenie:** Dôvera je základ, bez ktorého sa vzťah nedá udržať. Ak ju nestratíme, prežijeme aj tie najťažšie búrky.
