Nedokážem ho opustiť. Prináša toľko starostí… a toľko láky.
Nevydrží dlho sám. Nie preto, že by niečo pokazil alebo spôsobil nepríjemnosti – len tak tesknivo teskní. Jeho smútok je taký hlboký, že buď odmieta jedlo, alebo začne kopať diery pozdĺž plota, akoby hľadal cestu ku mne. A keď je diera dostatočne hlboká, aby v nej schoval svoje poklady, uloží tam moje veci – papuče, nabíjačku do telefónu, okuliare – zakope ich a stráži, akoby to bolo to najdrahocennejšie, čo má.
Trpí epilepsiou. Vrodenou. Žije s ňou celý život. A ja tiež. Už desať rokov mu každé ráno a večer podávam lieky. Nie, tablety nemá rád. V žiadnej podobe. Ani v mletom mäse, ani v klobáse, ani v najlákavejšom kúsku. Preto musím sadnúť vedľa neho, schmatnúť jeho tvár do rúk, dať mu tabletku na koreň jazyka a čakať, kým ju prehltne. Hľadí na mňa tak, ako keby všetko pochopil, akoby to prijal – a potom, predstierajúc, že je všetko v poriadku, odíde do druhej izby, aby ju potajme vyplul pod skriňu. Vráti sa s pohľadom plným viny: prepáč, znova som to nedokázal.
Počas záchvatov sa snaží dostať k mojej ruke a olízať ju, akoby chcel povedať: „Prepáč, že teraz nemôžem byť tvojím ochrancom.“ Vidím, ako sa snaží, ako bojuje so svojím telom, ako chce zostať silný v mojich očiach – a srdce mi puká.
Stuživo vrčí, keď niekto z domácich na mňa zdvihne hlas. Jeho oddanosť nepozná hranice. Keď ležím unavená po nočnej, položí sa vedľa mňa a stráži, neodíde ani na prechádzku.
Jeho srsť sa všade púšťa. Aj po dokonalej upratovačke sa nájdete chĺpky na šatách, jedle, vankúšoch. Ale už sú súčasťou nášho života. Neotravuje ma to – zvykla som si. Jeho srsť je ako spomienka, pripomienka, že som mu potrebná.
Komične žiada, aby som ho vzala do náručia. A ja nechám všetko, čo robím, sadnem si na zem, objímem ho a položím hlavu na jeho chrbát. Lebo zdvihnúť štyridsať kílomerov čistej láky nejde. Ale pritlačiť si ho – to je povinnosť.
S ním treba často chodiť na prechádzky. Veľmi často. A aj keď ma už nohy nevidia únavou, aj keď sa mi oči zatvárajú, nájdem v sebe silu zobrať vodítko a ísť. Pretože on na to čaká. Pretože pre neho to nie je len prechádzka – je to chvíľa, keď je so mnou, a to mu stačí.
Nehovorí, neháda sa, nedáva rady. Nenosí peniaze a nepomáha v domácnosti. Nepodáva náradie, nevymieňa žiarúlky, nerozoberá politiku ani filozofiu. Je len tak. V tichosti. S vierou, dôverou a oddanosťou, ktorú človek niekedy nevie pochopiť.
Proste tu je. So svojím vlhkým nosíkom, dobrotne žiariacimi očami, ťažkým vzdychom, keď odchádzam. A s nevypovedateľnou radosťou, keď sa vracam. Jeho láska nie je za niečo. Je proste tak. Bez podmienok. Bez požiadaviek.
A keď sa mi chce plakať, keď ma nič neteší, keď všetko pripadá zbytočné – len sa pozriem na jeho tvár. V jeho očiach čítam: „Si v poriadku?“ A vtedy zrazu viem, že nie som sama. Mám ho.
„Ak vezmete psa z ulice, nakŕmite ho a pohladkáte, neuhryzne vás. V tom je rozdiel medzi psom a človekom,“ napísal Mark Twain. Teraz už presne viem, čo tým myslel.
Nedokážem ho opustiť. Lebo bez neho by bol môj život tichší… ale a…ale aj oveľa prázdnejší.
