Nemôžem žiť bez teba.
– Nenávidím to! – jedna myšlienka sa vkradla do Aničkinej hlavy – nenávidím to! Nenávidím seba!
Anička bežala po chodníku, nevnímajúc nič okolo seba. Pršalo. Dážď nepokrýval len ulice, chodníky a domy, ale zabýval sa aj v Aničkinej duši, diktujúc jej svoje pravidlá. Podľa toho mala žena prežiť pád svojich ilúzií čo najskôr a potom ísť ďalej – robiť chyby, padať a znovu vstávať. Každá žena ťažko znáša svoje osobné neúspechy. Ale kto vie? I po tej najväčšej búrke sa do okna raz zase zasvieti slnko. Všetko zlé sa raz skončí, však?
Dážď chcel čosi povedať Aničke, no ona jeho rady nechcela počúvať. Tak rozhodol to za ňu sám. Ale o tom neskôr.
– Zasa som si namočila nohy! Tak mi treba! – roztrpčene premýšľala Anička.
– Prídem domov, uvarím si horúci čaj. Nemám sa kam ponáhľať, ani prečo – jej skľúčené myšlienky prerušilo žalostné mňaukanie mačiatka.
– Oh! Kto to je? – Anička odskočila bokom.
Pod kríkom pri dome sedelo maličké sivé mačiatko a žalostne plakalo. Skôr by ho žena obišla – načo jej je nejaká cudzia mačka? Ale teraz nie.
– Poď so mnou, mačiatko. Si taký nešťastný ako ja. Spolu nám bude veselšie – povedala a privinula si chvejúce sa telíčko…
– Zoznámte sa. Toto je náš nový účtovník – oznámil vedúci firmy, v ktorej Anička pracovala, keď uvádzal nového zamestnanca do miestnosti.
Anička sa okamžite stretla s jeho pohľadom. Bolo to zoznámenie len očami, pretože oči o svojom majiteľovi prezradia viac, ako by ten sám chcel. Jeho oči boli sivé, čo rozpoznala neskôr, no teraz si nevšimla ani farbu, ani tvar, ani ich hĺbku. Ponorila sa do nich. Prišlo jej na chvíľu, že sa pozerá do zrkadla a vidí v ňom svoj odraz. Tvár? Nepamätala si ju. Len oči. Anička sa hnala loďou bláznivou rýchlosťou. Plávala po horskej rieke proti prúdu bez vesiel. Bolo jej naraz horúco aj zima. Pery jej vyschli.
– Dobrý deň! Som Anna Nováková! – budeme spolu zdieľať kanceláriu – ticho povedala Anička.
– Oleg Kováč – absolvent kadetky – predstavil sa Oleg.
Hlas. Ó, hlas – to bolo niečo neuveriteľné! To vtedy Aničke naozaj začali chvieť nielen riasy, ale aj kolená. Jeho hlas štekal jej líca, nosné dierky, ach, čo to rozprávam! Hlas zasadol do Aničkinej duše. Jej myšlienky hovorili Aničke jeho hlasom. Keď Oleg hovoril s Aničkou, nemohla zadržať úsmev, a za to sa potom kárala.
– Správam sa s Olegom ako dvanásťročná dievča! – myslela si a jej líca chytili červeň.
Avšak dnes Anička priniesla do práce výpoveď, čím veľmi zaskočila svojho nadriadeného. Zbalila si svoje veci, zopár dokumentov a perá. Bez toho, aby sa obzrela, Anička opustila kanceláriu navždy…
– Ó, aké oči! – pomyslel si Oleg Kováč, prekračujúc prah kancelárie. Nevidel nič iné než jej oči. Ani šéf, ani jeho spoločníci neboli v miestnosti. Boli tam len oni dvaja, spolu s Aničkou.
– Musím sa pokúsiť neutopiť v týchto očiach. Nemám to zapotreby. Ale… Jej oči sú niečo výnimočné! Také veľké, ako dva lúče dobroty, čo sa na teba pozerajú. Také pozorné a blízke, jasné a otvorené. Nie! Nie! Nebudem o tom myslieť – rozhodol sa Oleg…
Tak sa začali ich pracovné dni. Keď sa nevedome dotkli končekmi prstov, akoby nimi prechádzal elektrický prúd. Anička ruku odtiahla. Jeho dotyky jej prechádzali horúčkou a mala z toho strach. Oleg si to okamžite všimol a snažil sa jej nepôsobiť nepohodlie, no aj tak po dotykoch túžil.
Raz, keď bral do rúk myš, sa dotkol malíčka Aničky a strhol sa. Dokonca zajačal.
– Len dúfam, že si Anička nič nevšimla – pomyslel si a ruku stiahol. Priznal, že keď sa jeho ruka dotkla jej, jeho telo začalo horieť a bál sa niečo povedať.
Oleg bol odrazom Aničky – v myšlienkach, činoch a túžbach. Anička vedela predvídať jeho slová, pretože rovnaké slová by použila aj ona. Cítila jeho pohľad na sebe, aj keď sa na ňu nepozeral. Čítala jeho myšlienky. Cítila ho každou svojou bunkou. Anička neomylne spoznala, keď jej volal mobil. Ako sa jej to darilo? Videla srdcom, nielen očami, a vedela ho počúvať nielen ušami, ale aj dušou.
Oleg okamžite pochopil, že Anička je jeho človekom. Jeho oči zachytávali jej túžby. Jej slová boli pokračovaním jeho myšlienok. Vedel predvídať jej kroky. Rozumel jej aj na pol pozretia.
Keď Anička sklonila oči, zahanbil sa aj sám. Prečo? Nevedel na to odpoveď. V jej prítomnosti si pripadal ako chlapec a vyvádzal bláznivosti.
Svojou drsnou dlaňou cítil jej jemné, tenké prsty. Oleg chcel chytiť jej ruku a nepustiť, ale… bál sa.
Dotýkali sa nielen dlaňami, ale aj srdcami. A to bol znak, že sú si veľmi podobní. Oleg a Anička boli pre seba spriaznenými dušami…
Uplynuli tri roky. Oleg sa nikdy neodvážil spraviť prvý krok. Anička čakala. Muž nechcel nič meniť. Čo ak to nevyjde? Nebude blízkosť znamenať krach nádejí a očakávaní? Veď každý z nich už niesol vlastný životný príbeh.
Nakŕmila mačiatko a pozerala z okna. Dážď neprestával. Kalúže na chodníku bublali. Anička nechcela na nič myslieť.
– Zajtra bude nový deň a problémy s ním spájané – rozhodla sa.
Večer si obliekla svoj obľúbený ružový kigurumi, hladila spokojné mačiatko, ktoré po chutnom jedle spokojne spalo, a zdriemla.
Cez spánok začula zvonenie. Mačiatko k hrudi, Anička sa pobrala k dverám. Vedela, kto stojí za dverami, znervóznela.
– Anna Nováková, viem, že si doma. Otvor, prosím! – zaznelo jej známe Olegovo volanie.
Keď otvorila dvere, uvidela Olega.
– Ó, nie si sama? Prijmeš ma do svojej spoločnosti? – opýtal sa Oleg. Nervózne sa usmieval. Anička bola ticho.
– Nemôžem žiť bez teba! Rozumieš? Prečo si odišla? Je mi bez teba zle a viem, že ani tebe nie je dobre. Pochop, nie sme už vo veku dvadsiatnikov. Chcem objímať nielen tvoje pás, ale aj tvoje myšlienky. Chcem byť s tebou. Prepáč, že som ti to nepovedal už dávno – po tichu povedal Oleg.
Bol pre ňu jej mužom.
Ona bola pre neho jeho ženou.
Ich ruky sa preplietli.
Čo bude ďalej?
Myslím, že všetko bude v poriadku, pretože po každej čiernej čiare musí prísť biela, nie?
Možno by sme mali poďakovať dažďu za šťastné pokračovanie príbehu. On pomohol spojiť dve srdcia.
