Osamelosť pršala zavše do duše Anny. Myseľ jej kričala: “Nenávidím! Nenávidím seba!”
Anna utekala po chodníku bez povšimnutia kohokoľvek alebo čohokoľvek. Padal dážď. Nielenže lial vodu na ulice a chodníky, ale aj do jej vnútra, riadiac jej pocity. Podľa jeho vôle mala Anna prekonať svoje sklamanie čo najrýchlejšie a ísť ďalej – robiť chyby, padať a opäť vstávať. Každá žena nesie svoje osobné zlyhania ťažko. Ale, po každej búrke vždy zasvieti slnko, nie?
Dážď sa chcel s Annou podeliť o svoje myšlienky, ona ho však odmietala počúvať. Potom, ako muž, rozhodol za ňu. Ale o tom neskôr.
– Opäť som sa premokla! To mi patrí! – hnevala sa Anna. – Prídem domov a uvarím si horúci čaj. Nemám sa kam ponáhľať – Kvôli smutným úvahám však Annino myšlienky prerušilo tiahle mačacie mňaukanie.
– Kto je to? – Anna odskočila stranou.
Pod kríkom pri dome sedelo malé šedé mačiatko a žalostne nariekalo. Predtým by si ho možno nevšimla – na čo by jej bol nejaký zatúlaný kocúr? Ale teraz už nie.
– Poď so mnou, kocúrik. Obaja sme nešťastní. Spolu bude veselšie – povedala a pritúlila si trasúce sa zvieratko…
– Zožeňte sa s naším novým účtovníkom – povedal vedúci firmy, kde Anna pracovala, uvedúc nového zamestnanca.
Anna sa hneď stretla s jeho očami. Bolo to stretnutie očí. Oči totiž dokážu prezradiť o človeku viac, než sám povie. Jeho oči boli šedé, uvedomila si to neskôr, lebo hľadel dosť hlboko. Hneď ich však nevidela v plnej kráse. Zdalo sa jej, že sa pozerá do zrkadla. Nepamätala si jeho tvár, iba oči. Anna bola na divokej jazde na lodi po horskej rieke bez vesiel, bola jej zima a horúco zároveň. Pery mala suché.
– Dobrý deň! Volám sa Anna Kováčová. Budeme zdieľať jednu kanceláriu – zašepkala Anna.
– Jozef Novák, absolvent akadémie – predstavil sa Jozef.
Jeho hlas bol niečo neuveriteľné! Annine kolená sa rozochveli. Hlas prenikal každou časticou jej tela a zostával v jej srdci. Keď Jozef hovoril, Anna sa musela usmievať a za to si nadávala.
– Správam sa pri Jozefovi ako dvanásťročné dievča! – pomyslela si a začervenala sa.
Dnes Anna podala žiadosť o výpoveď, čo veľmi prekvapilo jej šéfa. Zbalila si svoje veci, papiere a perá. Bez ľútosti odišla z kancelárie. Navždy…
– Aké krásne oči! – pomyslel si Jozef Novák pri vstupe do kancelárie.
Nevidel nič iné než jej oči. Nikto nebol okolo, boli tam len oni dvaja.
– Musím sa ubrániť tomu, aby som sa v tých očiach neutopil. Nie je to pre mňa užitočné. Ale… tie oči sú skvostné! Veľké, ako dva plné lúče dobra, ktoré na teba hľadia. Jasné a úprimné. Nie! Nie! Prestanem na ne myslieť – rozhodol sa Jozef…
A tak sa začali ich pracovné dni. Keď sa Jozef a Anna náhodne dotkli končekmi prstov, zdalo sa, že prúd prechádza medzi ich dlaňami. Anna sa vyhýbala dotykom. Jeho dotyky ju oslnili a mala z nich strach. Jozef si čoskoro uvedomil jej nepohodlie a snažil sa jej ho nevnašať, no chcel sa jej dotýkať.
Raz, keď si bral myš do rúk, Jozef sa dotkol Anninho malíčka a vystrašene sa zachvel. Dokonca vypustil jemný zvuk.
“Len aby si Anna nič nevšimla,” pomyslel si a odtiahol ruku. Priznával, že keď sa ich ruky dotýkali, cítil sa celý rozohriaty a bál sa prehovoriť. Jozef bol Anniným zrkadlom – v myšlienkach, činoch a túžbach. Anna dokázala predvídať jeho slová, pretože jeho slová boli aj jej slovami. Cítila jeho pohľad, aj keď sa na ňu nepozeral. Anna čítala jeho myšlienky. Žena cítila jeho prítomnosť každou bunkou svojho tela. Dokázala rozoznať jeho telefonát len na základe pocitu. Ako sa jej to podarilo? Videla srdcom a načúvala dušou, nie len ušami.
Jozef okamžite spoznal, že Anna je jeho človek. Jeho oči už cítili jej túžby. Jej slová boli predĺžením jeho myšlienok. Chápal ju na prvý pohľad. Keď Anna sklonila zrak, všimol si jej rozpaky a sám sa hanbil. Prečo? Nevedel na túto otázku odpovedať. V jej prítomnosti sa cítil ako chlapec a bláznil sa.
Svojimi drsnými rukami cítil jej jemné, tenké prsty. Jozef ju chcel držať za ruku a nikdy nepustiť, ale… bál sa.
Dotýkali sa nielen dlaňami, ale aj srdcami. To bol znak ich podobnosti. Jozef a Anna boli pre seba spriaznené duše…
Ubehli tri roky. Jozef sa neodhodlal urobiť prvý krok. Anna čakala. Muž nechcel nič meniť. Čo ak to nevyjde? Neohrozí ich blízkosť nádeje a očakávania? Každý z nich si nesie svoju minulosť.
Anna nakŕmila mačiatko a pozrela sa z okna. Dážď neprestával. Kaljuže na chodníku bublali. Anna nechcela na nič myslieť.
– Zajtra je nový deň a prinesie svoje starosti – rozhodla sa.
Večer si obliekla svoj obľúbený ružový overal a hladkala spokojné mačiatko, ktoré po chutnom jedle tvrdo zaspalo. Anna zakrátko zaspala.
V polospánku začula zvonec na dverách. Držiac mačiatko pri hrudi, Anna sa presunula do chodby. Vedela, kto za dverami je a ticho čakala.
– Anna Kováčová, viem, že si doma. Prosím, otvor dvere! – počula známy hlas.
Keď otvorila dvere, uvidela Jozefa.
– Ó, nie si sama? Mohli by ste ma prijať do svojej spoločnosti? – opýtal sa Jozef, viditeľne nervózny. Anna mlčala.
– Bez teba nemôžem! Počuješ? Prečo si odišla? Je mi bez teba zle a viem, že aj tebe. Chápeš, že už nemáme dvadsať rokov. Chcem objať nielen tvoje telo, ale aj tvoje myšlienky. Chcem byť s tebou. Prepáč, že som ti to nepovedal skôr – po chvíli dodal Jozef.
Bol pre ňu jej mužom.
Bola pre neho jeho ženou.
Ich ruky sa zviazali.
Čo bude ďalej?
Myslím, že všetko bude v poriadku, pretože po čiernej čiare vždy nasleduje biela, však?
Možno by stálo za to poďakovať dažďu za šťastné rozuzlenie príbehu? On bol tým, kto spojil dve srdcia.
