Nenechaj ma na pokoji! Stiahnite ruky! Aaa! Pomôžte, ľudia! hlasno zakričala dievča.
Ľubomíra vybehla pomôcť, no pošmykla sa v blate, podkolenila si nohu a takmer spadla. Keď si uvedomila, čo sa deje, dievča už ušlo. Olíza si utierala špinavý béžový kabát, pozrela hore a uvidela starého muža, ktorý ležal na ceste v blate a snažil sa povstať, ale nemohol. Ruky mal prekrvavené. Práve on vydesil dievča, ktoré kričalo. Bolo podzimu, obloha bola zamračená a po daždi bolo špinavo, začínal sa stmavnúť.
Starý mužičik mumlal niečo nečitateľne a natiahol krvavé ruky k Ľubomíre. Tá sa cítila nekomfortne.
Je opitý! Dostaň sa od neho! zvolala hlasno žena, ktorá takisto kráčala po ceste. Prešla okolo ležiaceho muža, vystrčila smerom k nemu svoj zahnutý dáždnik, akoby sa bránila. Po niekoľko krokov sa obrátila k Ľubomíre.
Čo tu stojíš? Nemáš problém? Hubár Také za fľašu sú pripravení na čokoľvek, fuj, povedala a rýchlo zamierila k domu, kde svietili lampy a bolo svetlejšie.
K miestu, kde ležal starý muž a kde stávala zmätená Ľubomíra, bol opustený pozemok s betónovým múrom a kolíčkovým pletivom na vrchu. Vedela, že za múrom leží areál starého závodu. Vietor šúchol vetvy vysokých popoliek. S každou minútou bolo tmavšie.
Mmmm mmm pokračoval mumlanie muža.
Cíti sa zle? Máme volať záchranku? opatrne spýtala sa Ľubomíra, boja sa priblížiť. Muž zamával hlavou a pokračoval v mumlení, pritom gestikuloval a ukazoval na balík, ktorý ležal vedľa neho v blate. Bol drobný, skôr krehký a veľmi starý.
Ľubomíru z neho zľutovalo. Spomenula si na svoju babku, ktorá ju vychovávala a ktorá už dávno zomrela, a učila ju, aby neprechádzala okolo cudzieho nešťastia. Ale takmer pred svojou smrťou, keď už bola dospelá, skončila školu, univerzitu a pracovala, babka povedala niečo iné. Hovorila, že dnes sú iné časy, za pomoc môžu podať žalobu, nie si lekár a môžeš ublížiť Volaj záchranku. Lepšie sa nezapájať, inak ťa niekto podvádza. Ľubomíra však myslela inak.
Rozhodla sa k starcovi priblížiť a naklonila sa nad neho. Ten silnejším hlasom zamumlal a natiahol k nej prekrvavené ruky. V pravom dlani držal veľké úlomky fľaše.
Zľutovanie premietlo slzy. Vytiahla z kabelky vlhké obrúsky, vyhodila úlomky do koša a opatrne utriekala mužiho ruku. Potom mu pomohla vstát. Nebolo to ľahké, ale zvládla to. Zrazu si spomenula na svoju babku, o ktorú sa starala celý rok, keď už ležala v posteli.
Na šťastie mám silné ruky zamumlala. Kam ideme? Kde bývate?
Starček znova zamumlal. Stál na nohách neistým spôsobom, a Ľubomíra pochytila, či nie je opitý. Neprehovoril, len mumlal. Ako babka hovorila o nekvalifikovanom, tak sa rozhodla pomôcť. Špinavá cesta by ho mohla ochladiť a choroba ho zasiať.
Kde bývate? opakovala sa.
Starček mávol rukou smerom k osvetleným domom, odlišným od temnej cesty, po ktorej kráčali pomaly. Nepohli sa rýchlejšie, len šuchotali nohami po blate a boli schyleni.
Ľubomíra si všimla, že starček si priniesol so sebou ten blátivý balík. V ňom sa pri každom kroku ozývalo jemné cinkanie sklenených fliaš.
Možno ich chcel odovzdať a keď spadol, rozbilo ich, pomyslela si, opatrne podopierajúc ho za ruku. Z nich sa zasečal Alebo už boli rozbité. Načo mu teda tie fľaše?
Keď tak uvažovala, dorazili k najbližšiemu domu. Starček opäť zamumlal a švihol rukami. Ľubomíra pochopila, že je to jeho domov.
Interkom povedala zmätená. Kód neviem A je to ten správny vstup?
Starček ukazoval prstami: trikrát, potom raz, potom opäť trikrát, raz.
Tridsaťjeden? Alebo trinásť? zamútená sa snažila stlačiť tlačidlá. Hneď sa ozval nadšený ženský hlas.
Tu starý začala Ľubomíra, nevedela, čo povedať, ani či volá na správny byt.
Dám sa dole! zvolal hlas a po chvíli čakania starček zamumlal a zatrasil balíkom. Úlomky fľašiek znovu zazvonili.
Dvere vstupov sa otvorili a vyšla žena okolo tridsiatich rokov a muž rovnakého veku.
Dedo! zvolala a objala muža. Ďakujeme, veľmi vám ďakujeme!
Poďakovala Ľubomíre, a muž opatrne vzal starčeka pod ruku a viedol ho do vstupu.
Už idem! povedala žena a držala dvere otvorené. Počkajte chvíľu.
Ľubomíra stála zmätená. Túto nádvoří nikdy nevidela, pozorovala domy a pár obchodíkov v prízemí. Videla ich často z diaľky pri večerných tréningoch v fitnes centre na tej istej ceste, kde starček spadol.
Tu! povedala žena a podala Ľubomíre balíček. Sú to jablká, výborný sortiment! Sladké, voňavé. Jabloň zasadil starý.
Nie, nie, nech sa páči! Ľubomíra sa cítila nekomfortne. Vášmu starcovi by sa mali rany na rukách vyčistiť, možno potrebuje ísť do záchranného oddelenia, môžu potrebovať stehy. Jablká si nechám, nevyžiadam si nič. Len som pomohla.
Nie len pomohla. povzdychla sa žena. Volám sa Petra, manžel je Ivan. Starý je Matúš Petrovič. Bol vo vojne. Máte chvíľku? Porozprávam vám, prečo vám patrí vďaka a prečo som priniesla jablká.
Ľubomíra prikývla a počúvala.
Matúš nedávno oslávil sté narodeniny, povedala Petra hrdinsky. Bol vo frontovej línii. Keď bol v zajatí, úmyselne si pretrhal jazyk, aby nemohol prezradiť informácie. Po úteku mu jazyk zhorlo od infekcie a museli mu odstrániť veľkú časť. Odvtedy hovorí, akoby bol hluchý.
Ľubomíra bola v šoku a spracovávala informácie.
Alkoholu už nepije, pokračovala Petra. Možno ste ho mysleli opitého kvôli reči. Raz v zime spadol a ležal niekoľko hodín na ceste, lebo mu nikto nepomohol. Dostalo ho silné podchladenie a dlho sa liečil.
Prečo ho nechávate samého? vykríkla Ľubomíra.
Nechceme ho pustiť, usmiala sa Petra. On sám odchádza. Hovoríme mu, aby zostal, ale nepočúva Je to môj dedko, otca mojej mamy. S Ivanom bývame v jeho byte, keď sme sa zosobášili. Staráme sa o neho, pomáhame mu. Máme dcéru, malú Darinu, a ona raz zakopla na tejto ceste a zranila si nohu o úlomky fľaše. Bola opečovaná, ostala s jazvou. V okolí sú dva staré domy, ktoré sa chystajú na demoláciu, a tam zhliadnu rôzni ľudia, ktorí sedia, pijú, roztrhávať fľaše. Od tej chvíle Matúš pozerá po ulici, zbiera sklo a fľaše, aby nikto iný nezraňoval. Chodí denne, bez voľna.
Po Petrovom rozprávaní si Ľubomíra uvedomila, aké dobré bolo, že pomohla. Všetci by prechádzali okolo a mysleli, že je opitý.
Dnes sme už hľadali, kde ho nájsť. Mysleli sme, že mu bude zle, volali sme, ale nikto neodpovedal zabudol domáci telefón. A vy ste nám zavolali na interkom. Nemôžeme vám povedať, akú radosť sme mali, keď sme ho našli! povedala Petra. Matúš kráča ťažko, kúpili sme mu chodítka a palicu, ale on ich odmieta. Pomáha nám, nie my mu. Pravý bojovník!
Ľubomíra spomenula svojho starého otca, ktorý tiež bojoval, došiel až do Berlína. V starobe mu zasiahol mŕtvy úder, ochrnulo mu jedno telo a stratila sa reč. Po rehabilitácii chodil slabo, pravá ruka takmer nefungovala, no ľavou si dokázal opravovať oplotenie, pletú a sadiť v záhrade. Jedného dňa opravil strechu stodoly sám a babka ho po tom vyčítala, že riskoval svoj život, keď bola v práci.
Aj keď bol starý, hovoril nejasne, niekedy slová ako lyška (lyžica), doš (dážď), Nina (meno babky). Výkriky boli často hrubé, ale babka ho vždy zamievala vlhkou handrou: Mlč, dieťa počuje, nemôžeš nadávať pri deťoch.
Ľubomíra šla domov s balíkom jabĺk, ktoré nakoniec zobrala, aby neurozradila Petrovi. V srdci jej horí spomienka na starých ľudí, ktorí sa navzájom starajú a trápia sa. Ako kedysi hovorili: Kto pomáha, ten má vždy ruky čisté. Vtedy, keď si spomína na bývalého opitého starca, uvedomuje si, že láskavosť je najdrahší dar, ktorý môžeme dať, a že aj ten, kto vyzerá ako bezdomovec, môže mať dom, kde sa naňho čaká. Všetko je len otázka pozornosti a empatie.
