Drahý denník,
Mám štvrtnásť rokov a zdá sa, že celý svet sa proti mne rúti. Presnejšie nechce ma pochopiť.
Opäť ten výtržník! zamručala teta Klára z tretieho poschodia, keď rýchlo pretiekla na druhú stranu dvora. Jedna matka ho vychováva. Pozri, aký je výsledok!
Ja som kráčal okolo, ruky v šatách roztrhaných džín, a tváril som sa, že nepočujem. V skutočnosti som počul.
Matka opäť pracovala do neskora. Na kuchynskom stole ležala lístka: Karbanátky v chladničke, ohrej. A potom ticho. Vždy ticho.
Tento deň som vychádzal zo školy, kde učitelia opäť viedli rozhovor o mojom správaní. Ako keby som nevedel, že som pre všetkých problémom. Rozumel som. Čo s tým však robiť?
Hej, chlapče! zavolal ma strýko Vít, ktorý býva na prvom poschodí. Uvidel si tu poskakujúceho psa? Musíme ho zahnať.
Zastavil som sa a pozrel sa bližšie. Pri odpadkových košoch ležal pes. Nie šteniatko, ale starší, rezavý s bielymi škvrnami. Ležal nehybne, pričom očami sledoval ľudí múdre a smutné oči.
Kto ho vylieči? nadškrabala teta Klára. Určite chorý!
Prišiel som bližšie. Pes sa nepohnul, len tak slabým švihnutím chvosta naznačil, že má bolesť v zadnej labke ranu zošrapnutú a ošetrenú krvom.
Čo to? zamrčal strýko Vít. Chyť palicu a zahni ho!
A v tom v mojom vnútri niečo explodovalo.
Skúste ho dotknúť! zakričal hlasito, zakrývajúc psa rukami. Nič zlé nespôsobí!
Strýko Vít bol prekvapený. Taký ochranár, povedal s údivom.
A ja ho budem chrániť! sadol som vedľa psa a opatrne natiahol ruku. Pes mi očichal prsty a ticho olízol dlaň.
V srdci mi rozprúdnila teplá vlna. Po prvýkrát za dlhý čas niekto prišiel ku mne s dobrotou.
Poďme, zašepkol som psovi. Poď so mnou.
Doma som mu pripravil ležisko z starých bund v rohu izby. Matka bude pracovať až do večera teda nikto nás nebude kričať a zaháňať infikovaného.
Rana na labke vyzerala hroznú. Vypátral som si internet a našiel články o prvej pomoci zvieratám. Čítal som a mŕtvo som krútil nosnými termínmi, ale snažil som sa zapamätať každé slovo.
Treba ho prepláchnuť peroxidom, brblal som a prehľadával domáce lekárničky. Potom ošetriť jódom okraje. Len opatrne, aby to nebolo bolestivé.
Pes ležal pokojne, dôverčivo podával zranenú labku. Pozrel sa na mňa vďačne ako keby ho nikto nikdy predtým nevidel.
Ako ťa budeme volať? opatrne som zviazal labku. Máš rezavého kožúšku. Máme ťa nazvať Rudy?
Pes tiše zavrčal, akoby súhlasil.
Večer prišla matka. Očakával som hádku, ale ticho si prezerala Rudyho a hladila stehový obväz.
Urobil si to sám? spýtala sa potichu.
Áno. Na internete som našiel, ako to správne robiť.
Čím ho nakŕmiš?
Prídem s niečím.
Matka dlho pozerala na mňa, potom na psa, ktorý jej olizával ruku.
Zajtra ho odvedieme k veterinárovi, rozhodla. Pozrieme si, čo s labkou. A meno už máš?
Rudy, šepol som.
Po prvýkrát po dlhých mesiacoch medzi nami nebola stena nepochopenia.
Ráno som vstával o hodinu skôr. Rudy sa snažil vstávať, škríňajúc sa od bolesti.
Lež, lež, upokojil som ho. Hneď prinesiem vodu a jedlo.
Doma nebolo psieho krmiva. Odložil som posledný karbanátok a namočil chlieb v mlieku. Rudy jedol nenápadne, ale s chuťou, olizujúc každú drobinku.
V škole som po prvý čas nevyvolával hádky s učiteľmi. Myslel som len na jedno ako je Rudy? Bolelo ho? Nudí sa?
Dnes si iný, poznamenala triedna učiteľka.
Zodvihol som ramenami. Nechcel som to rozprávať bojím sa smiechu.
Po škole som bežal domov, ignorujúc nesúhlasu pohľady susedov. Rudy ma privítal radostným štekotom už mohol stáť na troch labkách.
Čo, kamarát, chceš ísť von? urobil som mu vodítko z šnúry. Len opatrne, chráň si labku.
Na dvore sa odohrával niečo neuveriteľné. Teta Klára, keď nás uvidela, takmer zakričala:
Tak ho ťaháš domov! Marek! Čo si si to myslel?!
A čo na tom je? odpovedal som pokojne. Liečim ho. Čoskoro bude v poriadku.
Liečite ho? priviedla susedka. Kde berieš peniaze na lieky? Kradneš matke?
Zatnul som päste, ale zdržal som sa. Rudy sa pritlačil k mojim nohám, ako keby cítil napätie.
Nekrajem. Používam svoje peniaze. Spočítal som ich na raňajkách, povedal som tiše.
Strýko Vít pokrútil hlavou:
Chlapče, chápeš, že si sa pustil do živého stvorenia? To nie je hračka. Musíš ho kŕmiť, liečiť, venčiť.
Každý deň sme teraz začínali prechádzkou. Rudy sa rýchlo zotavoval, už bežal, aj keď ešte trošku kulhal. Tréno som ho učil povelom trpezlivo, hodiny.
Sadni! Dobre! Daj labku! Takto!
Susedia sledovali z diaľky. Jeden kýval hlavou, druhý sa usmial. Ja som však vnímal len verné oči Rudyho.
Zmenil som sa. Nie hneď, ale postupne. Prestal som byť drsný, pomáhal som doma, známky sa zlepšili. Mám cieľ. A to je len začiatok.
O tri týždne neskôr sa stalo, čo som najviac báral.
Išiel som s Rudym na večernú prechádzku, keď z garáží vybehla banda bláznivých psov. Päť alebo šesť psov zúriacich, hladných, s ohnivými očami. Vpredu bol veľký čierny vodca, ktorý odhalil zuby a šiel vpred.
Rudy sa inštinktívne zatínil za mnou. Labka ešte bolí a nemohol bežať normálne. Psíci to cítili.
Dozadu! kričal som, máčúc vodítko. Odíďte odtiaľ!
Banda sa však neodtiahla. Obkľúčovali nás. Čierny vodca vrčal čoraz hlasnejšie a chystal sa skočiť.
Marek! ozval sa zhora ženský krik. Uteč! Hodíš psa a uteč!
Bola to teta Klára, ktorá vybehla z okna. Za ňou sa objavili ďalšie susedské tváre.
Chlapče, nežiarnite sa! kričal strýko Vít. Je to len kulhavý, aj tak neutečie!
Pozrel som sa na Rudyho. Trpel, no neutečil. Prilial sa ku mne, pripravený sdielať akýkoľvek osud.
Čierny vodca skočil prvý. Instinktívne som sa schoval rukami, no úder mi dopadol do ramena. Ostré zuby prerazili bundu až na kožu.
Rudy, napriek zranenej labke a strachu, sa vrhol na vodcu a zahryzol ho do nohy, pričom sa celým telom prilepil k nemu.
Začala sa bitka. Odrážal som údery nohami i rukami, snažil som sa chrániť Rudyho pred zúravými zubami. Dostával som kopy a škrabance, ale nepustil som sa.
Bože, čo sa to deje! volala zhora teta Klára. Vito, urob niečo!
Strýko Vít zostupoval po schodoch, chcel palicu, železo čokoľvek, čo sa mu pod ruky dostalo.
Drž sa, chlapče! kričal. Hneď pomôžem!
Už som klesal pod tlakom skupiny, keď som počul známy hlas:
Ahoj, preč!
Bola to matka. Vyskákala z schodiska s vedrom vody a poliala psov. Banda sa odtiaľ odradila a utekala v úteku.
Vito, pomáhaj! zakričala.
Strýko Vít pribehol s palicou, niekoľko susedov zostúpilo z horných poschodí. Psy, keď videli, že máme viac síl, utekali späť do garáží.
Ležel som na asfaltu, držiac Rudyho pri sebe. Oboch sme krvavých, trasúcich sa, ale žijúci. Celí.
Synu, posadila sa matka vedľa mňa, opatrne prezírala škrabance. Aký ma to vystrašil.
Nemohol som ho pustiť, mami, šepol som. Rozumieš? Nemohol som.
Rozumiem, odpovedala ticho.
Teta Klára zostúpila na dvor, priblížila sa a pozrela na mňa podivne, akoby ma videla prvýkrát.
Chlapček, povedala nezvyčajne. Mohol si ho prepadnúť. Kvôli nejakému psovi.
Nie kvôli psovi, zasiahne strýko Vít. Je to pre kamaráta. Rozumieš rozdielu, Klárka?
Susedka prikývla. Na jej lícach prúdzili slzy.
Poďme domov, povedala matka. Musíme ošetriť rany. A Rudyho tiež.
Len sotva som sa postavil na nohy, vzal psa do rúk. Rudy zakňučal, ale chvost len tak sa mihol rád, že som pri ňom.
Počkajte, prerušený strýko Vít. Zajtra pôjdete k veterinárovi?
Pôjdeme.
Ja odvezdím. V aute. A za liečbu zaplatím ten pes je hrdina.
Prekvapene som sa pozrel na suseda.
Ďakujem, strýko Vito. Ale ja to zvládnem sám.
Nehováraj. Zarábiš neskôr vrátiš. A zatiaľ poplácal ma po ramene. Sme na teba hrdí. Pravda?
Susedi prikývli potichu.
Mesiac plynul. Bežný októbrový večer a vracal som sa z veterinárnej kliniky, kde som cez víkendy pomáhal dobrovoľníkom. Rudy bežal vedľa mňa labka sa zahojila, kulhavosť takmer zmizla.
Marek! zavolala teta Klára. Počkaj!
Zastavil som sa a očakával ďalší výčitok. Ale ona mi podala tašku s krmivom.
Pre Rudyho, povedala zmýšľavo. Drahé, kvalitné krmivo. Ako sa o neho staráš.
Ďakujem, teta Klárka, odpovedal som úprimne. U nás už máme krmivo. Pracujem v klinike a pani Anna Petrova ma platí.
Vezmi si ho. Hodí sa na budúcnosť.
Doma mama varila večeru. Keď ma uvidela, usmiala sa:
Ako to ide na klinike? Anna Petrova je spokojná?
Hovorí, že mám dobré ruky a trpezlivosť. pohladil som Rudyho po hlave. Možno sa raz stanem veterinárom. Úprimne uvažujem.
A štúdium?
V poriadku. Dokonca i pan Potočný z fyziky ma chváli povedal, že som pozorný.
Mama prikývla. Za ten mesiac som sa zmenil takmer úplne. Neprejurcoval som, pomáhal som doma, dokonca som sa lúčil so susedmi. No najdôležitejšie našiel som cieľ. Snívam.
Vieš, povedala, zajtra Vít príde. Chce ti ponúknuť ďalší brigádny úkon v chovni svojho známeho, hľadá pomocníka.
Naozaj? A dám si Rudyho so sebou?
Myslím, že áno. Už je takmer služobný pes.
Večera som strávil na dvore s Rudym. Trénovali sme novú povel ochraňovať. Pes ju plnil usilovne, pozerajúc ma verným pohľadom.
Strýko Vít sa posadil vedľa mňa na lavičku.
Zajtra skutočne ideš do chovny?
Áno.S úsmevom som sa rozlúčil s rodičmi a vydal sa na novú cestu.
