Na oslave narodenín jednej kamarátky som spoznala chlapca. Ukázalo sa, že je kamarát jej priateľa. Vyzeralo to, že sme si navzájom padli do oka, a tak ma pozval von.
Keď sme sa stretli, povedal mi, že potrebujeme ísť najskôr do supermarketu nakúpiť niečo na večeru a potom pôjdeme k jeho kamarátovi domov. Vonku bolo chladno a iné možnosti, ako kaviareň alebo kino, nenavrhol, tak som súhlasila.
Navrhol, že vezmeme pizzu a ešte pár drobností. Vošli sme do Tesca, zobrali vozík a pustili sa do nákupu. A vtedy začal do vozíka vkladať drahý koňak, balíček prémiových klobás, syr, ananás
Trochu ma to prekvapilo, lebo ja som pridala do vozíka iba mandarínky a sušienky, nemala som pri sebe veľa peňazí. Predsa len, čakala som rande, nie spoločné veľké nákupy.
Tak som si v duchu povedala, že je zrejme štedrý a pohostinný.
Pri pokladni sme čakali v rade, pred nami bolo asi päť ľudí. Zrazu sa od vozíka odtrhol a povedal: Hneď som späť. Nechápala som, čo sa deje. Keď prišlo na mňa, zobrala som len mandarínky so sušienkami, ostatné veci som nechala vo vozíku.
Pri východe z obchodu som ho našla čakať na mňa. Zobral mi tašku a hneď mu bolo jasné, že niečo nesedí podozrivo ľahká. Nakukol dnu a prekvapene sa opýtal: Kde je zvyšok nákupu?
Ukázala som mu späť do obchodu. Vykríkol za mnou, že som lakomá, vraj som mohla všetko zaplatiť a len som mu zbytočne zabudla čas.
Odvtedy viem, že je dôležité pozerať sa nielen na prvý dojem, ale aj na to, ako sa ľudia správajú. Dôvera a férovosť sú viac ako plný vozík vecí a dobrý charakter sa ukáže, keď to človek najmenej čaká.
