Nemohol tak jednoducho odísť
Nakoniec sa svadili Ľubica a Ján, aj keď ich matka, Mária Kováčová, nebola spokojná.
Dcéro, tento muž ti nevyhovuje, čo si si vybrala z Vankova? Vychovával ho starý otec, rodičov nemá. Pracuje v nejakom autoservise jedno slovo šikula
Mami, Vanko nie je vinný, že mu rodičia zomreli, keď bol ešte malý, nepokojne odpovedala Ľubica. Dozvedela sa, že Ján ukončil strednú odbornú školu, zručnosti má na všetko, a ruky mu rastú na správnych miestach.
A čo on vie? Len blúdi v železe, to je práca, vyčítala matka. Ako budete žiť z jeho platu? Si ešte na štvrtom ročníku vysoké školy, musíš štúdium dokončiť. Bez našej a otcovskej pomoci sa nemôžete udržať.
Ľubica často počúvala Máriine výčitky, zatiaľ čo Ján odišiel do práce a nič nepočul. Matka robila všetko, aby medzi mladých zasial rozpor. Jánovi však nevyhovela jej prítomnosť.
Ján bol seriózny chlap, odslúžil v armáde, veľmi miloval svoju Ľubicú, ona si bez neho nevedela predstaviť život. Ešte pred svadbou ju presviedčal:
Poďme bývať u mojej starej, ale máme len dvojizbový byt, nie taký veľký ako tvoji rodičia, štyri izby Ján vedel, že Mária svoju dcéru neznáša, hoci s otcom sa hneď spriatelil. V rodine vládla Mária tvrdá a neústupná.
Ak sa Mária rozhodne, dosiahne to po všetkých možných spôsoboch. Ľubica to poznala, preto pevne stála na svojom a väčšinou sa spoliehala na seba. Máriu rozčilovala jej nezávislosť a neposlušnosť, ale uvedomila si, že si to od neho prevzala. Niektoré črty z dieťaťa zdedila, čo sa však nepovažovalo za zlé.
Ľubica vedela, že Jánovým materiam nevyhovuje, no napriek tomu ho presvedčila, aby zatiaľ zostal u svojich rodičov.
Vanko, študujem, ty pracuješ sám, ťažko si to spoločne zvládneme, ale mami nám vždy pomôže.
Dobre, uvidíme, súhlasil Ján.
Jedného dňa Ján dostal výplatu a šiel do supermarketu nakúpiť potraviny. Ľubica ešte nebola späť zo školy. Keď ho privítala svokra a uvidela, čo má v košíku, zarevala:
Kto ťa poslal kupovať to?
Rozhodol som sa sám, pokojne odpovedal švagier. Ľubica má rada ten syr, a to
Svorka ho prerušila.
Kto si? V tomto dome nie si vítaný, volám ťa len kvôli dcére. Tolerujem ťa len preto, že si našla takú povedala surovým tónom. Ján bol šokovaný.
Mária, prečo ma osočujete? Hovorím k vám úctivo a pokojne
Pozri na neho, ešte ma bude učiť. Počúvaj ma pozorne: celú nasledujúcu výplatu mi odovzdáš, a tak to bude vždy. Peniaze budú pod mojím dohľadom aj na nákup potravín. Rozumieš?
Prečo by som vám mal dávať svoju výplatu? My sme rodina.
Nemáte rodinu, žiadnu. Daj peniaze sem.
Nie, Mária, zarobil som ich a odovzdám ich svojej žene.
Tak odíď z môjho bytu hneď teraz. Nechcem ťa vidieť
Ján odišiel. Tri dni od toho nebolo o ňom žiadne správy. Ľubica čakala, ale neodvážila sa k nemu ísť, hoci vedela, že neodmohol bez dôvodu, hlavne že čakala dieťa.
Ani mi nezavolá, myslela si, kde je, určite u starej Anny.
Mária stručne dcére vysvetlila odchod, ale vynechala, že požadovala peniaze a vyhadzovala ho z bytu.
Mami, povedala si mi pravdu, nič som nevedela, spýtala sa podozrivo Ľubica. Nemohol ma takto len tak opustiť.
Dcéra, poďme ti z nejakého dôvodu neveriť, prečo by som ťa klamala.
Štvrtý deň Ľubica vyrážala k Jánovej starej, pretože neodpovedal na telefón.
Idem k Vankovi, povedala mame.
Kam?
Domov k nemu, určite u starej, kam inak má ísť.
Ak sa neukázal, nie si mu potrebná.
To nie je pravda, nemohol ma jednoducho tak odísť Neviem, mami, čo medzi vami vzniklo, ale niečo mi nepovedala. Nemohol sa takto vytratiť.
Samozrejme, tvoje drahocenné Vanko je na prvom mieste, mami sa ti nemôže rovnať. Koľko peňazí a síl som vám venovala, a vy ste vďační? namietala.
Mami, nie je to o tom. Ďakujem ti za finančnú podporu, ale viem, že nemôžeš Jánovi odpútať, stále mu vyčítavaš, je ti to na hrdlo
Ľubica si zobrala tašku a kabát a vybehla z bytu. Po ceste premýšľala, čo povie mužovi.
Nesmie sa správať ako raný dieťa. Či už má matka povedať čokoľvek, treba to brať s rozvahou. Veď je to dospelý človek, pomyslela si, a musím sa ovládať. Mám ťažkosti medzi dvoma oheňmi. Študujem a som unavená, hovorievala si, prichádzajúc k Jánovmu domu.
Presvedčila sa, že Ján odišiel kvôli nejakej matkinú poznámke a teraz čaká, kedy ho vezme. Najprv mu chce povedať všetko, potom mu odpustí.
Keď vstúpila do bytu, čakala ju stará Alžbeta s ľútostným a vinným výrazom. Otvorila dvere, pustila ju dnu a rozpačala ruky. Ján sedel za kuchynským stolom, pred ním stála otvorená fľaša vodky. Ľubica bola zaskočovaná Ján nikdy nepil, ani nekúral, a tu
Ján sa nezdá, že by bol prekvapený príchodom manželky, hoci nepil, len trochu si doprel. prikývol na stoličku oproti sebe. Ľubica si sadla a pozrela ho priamo do očí. Všetky slová, ktoré si pripravila, sa strčali. Srdce jej zožmuralo od súcitu.
Čo mi mohla povedať moja matka, keby Ján náhle otvoril fľašu? zamyslela sa, a potom ticho povedala:
Vanko, poďme domov.
Nie, hlasno odpovedal.
Prečo?
Nechcem žiť s tvojou matkou Nemôžem robiť nič bez jej rozkazov. Kontroluje všetko, čo robím. Už ma unavuje, ako má jesť, ako rozprávať, čo nosiť. Čoskoro nám povie, ako dýchať A navyše chce, aby som jej dával všetky peniaze, čo zarobím. To nechcem, máme svoju rodinu.
Aha, tak to je, povedala tiše Ľubica.
Uvedomila si, že matka jej skryla pravdu o Jánovom odchode.
Čo teraz?
Neviem, úprimne odpovedal Ján. Poďme žiť u starej.
Ale potrebujeme peniaze, čoskoro sa narodí chlapec, a pre dieťa je veľa potrebné
Ja pracujem a dobre platím, môžem pracovať desať hodín, ešte viac mi zaplatia. Ale nerozumíš, s mojím štúdiom a tvojou prácou nebudeme schopní vychovávať dieťa. Musíme kupovať potraviny, variť, kedy to stihnem? Štúdium nechcem zanechať, zostáva málo. Poďme sa vrátiť k mojim rodičom, kým sa chlapec neukáže v školke, a ja si nájdem prácu.
Nie, Ľubica, nevrátim sa k svokre, rozhodne odmietol Ján.
Možno by sme sa mali rozviesť, náhle vybuchla Ľubica a prekvapila sa svojimi slovami.
Ak nie si pripravená žiť so mnou, ak nedokážeš odolať pohodliu a pomoci svojich rodičov, možno sa naozaj musíme rozišliť, odpovedal prísne manžel.
Ľubica vstala a chcela vybehnúť do chodby, ale zastavila ju stará Alžbeta.
Sadni si, Káčik, upokoj sa Veď mi prepustíš, ale úprimne povedala, počúvala váš rozhovor, pretože vedela, kam to smeruje Pomôžem ti. Nemusíš prestať študovať, ja ešte mám sílu Peniaze máma nemám, len dôchodok, ale podelím sa s vami. Nemusím veľa. Varenie a starost o vnuka zvládnem, sľubujem. Prosím, zabudnite na rozvod. Káčik, presťahuj sa k nám.
Ľubica prijala ponuku. Aj ona o tom premýšľala, ale pohodlie a pomoc rodičov mali svoju váhu. Pre svojho milého manžela však mohla obetovať vlastné pohodlie. Vlastná rodina, manžel a čoskoro sa narodí syn boli pre ňu najdôležitejšie.
Ján pozoroval svoju ženu so napätím, cítil, že Ľubica uvažuje o starej ponuke. Nakoniec sa usmial a povedal:
Dobre, súhlasím, kam inam by som mohol ísť, Vanko? a on skočil a šťastne ju objal, bozkal, a stará Alžbeta sa tiež usmiala a prikývla.
Ľubica musela odolávať matkinému tlaku, keď si balila veci, aby odišla k Jánovi. Ján stál na schodoch a nešiel do bytu, počul, ako svokra kričí.
Už nebudeš žiť s Vankom v chudobe, nebudeme mať vnúča. Vyrastie taký tvrdohlavý ako otec. Odišli ste, odíďte, vyhrážala sa svokra. Ľubica cítila, ako jej vlasy vzpružia od matkiných slov.
Ľubica vyšla z bytu so svojím kufrom, položila veľkú tašku na schodisko. Ján ju pomohol so zvieratami a z dolu ich číhala kliatba.
Bože, a to je moja matka, vykríkla z hrôzy. Správne, že som odišla z domu, teraz rozumiem svojmu manželovi a viem, čo mu spôsobilá.
Život Jána a Ľubice sa ustálil. Bývali u starej, ktorá prevzala všetky domáce povinnosti. Ľubica prežila tehotenstvo bez problémov a porodila zdravého chlapčeka Antoša. Stará Alžbeta a mladí rodičia boli šťastní ako nikdy predtým. Mária Kováčová s nimi nekomunikovala a vnuka nepotrebovala. Len starý otec v tajnosti volal a pýtal sa na Antoša, a Ľubica mu posielala fotky, čo ho potešilo.
Keď Antošovi tri roky, nastúpil do materskej škôlky, hoci Alžbeta trvala na tom, že ho bude chrániť. Ľubica odchádzala do práce.
Babička, Antoš by mal stretávať iné deti a v škôlke sa rozvíja rýchlejšie, pretože učitelia pracujú s deťmi. A ty ho budeš vyzvedávať, je to blízko, hovorila Ľubica. A potom si oddýchni, stále ťa potrebujeme, chceme aj dcéru.
Tak sa ich príbeh skončil, lebo láska, úcta k sebe a ochota spoločne riešiť problémy priniesli pokoj a šťastie. Vzťahy, ktoré stoja na úprimnosti a vzájomnej pomoci, vždy nájdu cestu k lepšiemu životu.
