Hej, počúvaj, musím ti povedať, čo sa stalo u nás, keď sme sa s Ľubkou a Marekom snažili rozdeliť pohovku. Všetko to začalo, keď Marek nervózne pobehoval po izbe, otváral a zatváral skrinky a hádal sa so svojou manželkou.
A ty si myslíš, že budem pokojne pozerat, ako si si medzi nami staváš ten glotný pohľad, čo? vykríkla Ľubka a hodila svoj batoh na gauč. Rozvod a rozdelenie majetku! Zbal si svoje euro a odíď. To je môj byt.
Byt možno patrí tebe, ale všetko v ňom je moje. Všetko som nakupoval.
Už sa rozbehla! zakričala Ľubka, snažiac sa stiahnuť vlas z čela. Odíď, nech ťa už nevidím!
Ľubka a Marek sa pred rokom vydali v úplnej láske a nevedeli spolu žiť ani minútu. Spoznali sa na slnečnom jarnom dni na nábreží v Bratislave obaja išli po chodníku proti sebe, stretli sa pohľadom, prebehli okolo a v tom okamihu sa obaja otočili. Zasmiali sa, zastavili, začali si rozprávať.
Marek ju odprevadil až do zotmenia. Ráno sa znova stretli a už od tej chvíle sa neodlúčali. Všetko bolo super, až kým včera Ľubka nezoznala Mareka s bývalou spolužiačkou, ktorú stretli náhodou v obchodnom centre v Košiciach.
Ľubka takmer neprepoznala tú dámu s nafúknutými perami bola to jej stará školska kamarátka, Natália.
Naočakávala si tú? chytila ju za rukáv. Alebo si ju nepoznáš? Videla som ťa z diaľky, vôbec sa nezmenila, stále iba šedá.
Natália? Prepáč, nepoznala som ťa, povedala Ľubka zmätene. Mala pocit, že pred ňou stojí Natáliná mama. Natália si skopírovala jej štýl a účes, vyzerala o pätnásť rokov staršia ako jej vlastná matka.
Pôjdeme si posedieť do kaviarne? Pokecáme, navrhla Natália. Nohy mi bolia, od rána bežím a nakupujem, otec má čoskoro výročie a poslala ma s nákupným zoznamom. Polovicu vecí stále nenájdeme.
Prečo nie, súhlasil Marek s nadšením. Ja by som si dal niečo na zahryznutie, hlad mám.
Ľubka tiež neodmietla. S Natáliou sa nevideli po absolventskom večierku skoro desať rokov a chcela sa dozvedieť, čo sa stal s ostatnými spolužiakmi, čo sa rozptýlili po celej krajine.
Marek si objednal rezeň s zeleninou, dievčatá si dali zmrzlinu.
Pamätáš si Vladka? spýtala sa Natália Ľubku, pozerajúc sa na Mareka. Ten Denis, čo bežal za mnou.
Pamätám si ho, samozrejme. Nie je to tak, že by si ho nepoznala? Myslím, že si ho sledovala v šatni.
Presne! Niečo o ňom vieš. Býval pri mne dva roky. Teraz býva v Prahe, má tam rodinu, vyzerá, že sa mu darí. Kto by to čakal taký blázn.
Áno, videla som fotky v skupine. Myslela som, že tam bol len na exkurzii. A čo je s Jankou Varglovou? Niečo počuť?
O nej neviem, je to komplikované. Vdala sa a potom zmizla. Všetci chlapi ju hľadali. A spomínaš si na Vojtu Pahomova? Na večierku ma stále volal na pomalý tanec? hovorila Natália a pozerala sa na Mareka. Oženil sa, rozviedol. Robí si srdiečka pod fotkami, nie je to môj štýl. A tvoj Gábor? Oženil sa, stal sa farmárom!
Ako to mám? spýtala sa Natália, smiechom sa pozerajúc na Mareka.
Marek si doškrabával rezeň a nepátral na ženské hovorenie, no Ľubka už začala byť rozrušená.
Nebehala som za Gáborom, čo zasa miešaš, vytiahla z tašky zrkadielko a rúž, dotkla si pery. Marek, dojedol si? Je čas, máš ešte veľa.
Vysadili sa, rozlúčili sa. Natália však nechcela ísť.
Idete autom? Naložíte ma? Som blízko, nechcem nosiť tašky v MHD.
Nasadla si na predné sedadlo vedľa Mareka, položila si tašky na kolená a koketne upravila vlasy.
Myslela som, že ste v luxuse, ale auto máte staré, úver vám nedá normálne. Pomohla by som svojmu manželovi kúpiť niečo lepšie.
Hej, manželka, obrátil sa Marek na Ľubku s úsmevom. Čo múdri ľudia hovoria. Chcel som, a ty draho, zničíme sa.
Nie, nie, jasné, auto treba kúpiť spoľahlivejšie, neustávala Natália a napínala pery kačkou. Na tejto ceste je riskantné ísť ďalej. Môj brat v zahraničí priviezol auto. Mm to sa nedá porovnať! Chcete, dám vám číslo, on vám niečo nájde.
Hneď to spozorujem, zasmiala sa Ľubka. Pomáhaš bratovi v biznise? Dobre, daj mi číslo, možno sa z toho niekedy hodí.
Ľubka sedela za Natáliou a snažila sa držať pokoj, ale keď sme dorazili domov, rozbehla sa.
Si dobrá, ja zlá? vrhla sa na Mareka. Nedala som chlapcovi auto kúpiť? Peniaze šetrila? Tak poď k tej pernej! Zbohom.
Čo ty? prekvapil sa Marek. Nechápeš vtip a si žiarlivá, že?
Ako kto? Počkaj, počkaj, som zvedavá. Myslíš, že som nevidela, ako ste si navzájom očkávali? Kebl by som bola v aute, už by si to roztočil! Ona ma ponižuje, a ty prikyvuješ.
Dost, mám toho dosť. Na suchu hádky a rozpravy. Už som unavený.
Unavený zo mňa? Už ťa nechcem. Rozvod! Teraz už som si istá.
Tak čo, zareagovala?
povedala som všetko.
Vieš, keby si kvôli takým hlúpostiam robila scénu, možno sme naozaj ponáhľali.
Presne!
V podstate chcela len trochovať, zastrašiť ho, myslela, že sa bude ospravedlňovať a upokočí. Nečakala, že hádka pôjde takto. Nechcela ustúpiť.
Rozvod, teda rozvod. Marek zastavil uprostred izby, rozhliadol sa. Budeme deliť majetok, ako sa to robí pri rozvode.
Vždy som vedela, že si úsporný a nečestný.
Ak žiadam spravodlivosť, som nečestná? Nie som blbý, nebudem darovať všetko rozprávkovej bábke. Bereš si nábytok, zostáva ti byt.
Nie, nábytok sme kúpili spolu. Takže po polovičkách. Ja chcem šatník, ty komodu, ja gauč, ty stôl, ja
Stop! Tvoj popolovičný je divný. Gauč si určite vezmem so sebou. Kúpil som ho z vlastných peňazí.
Vidím, s tebou sa nedá dohodnúť. Gauč ti neodovzdám. Volám rodičom.
Á, ťažká artiléria vstúpila. Ja tiež volám svojich.
Rodičia prišli rýchlo. Najprv sa snažili zmierniť novomanželov, ale keď pochopili, že sú príliš tvrdí, začali predkladať svoje výpočty:
Vy ste z vašej strany zabezpečili mladý byt, aj keď je menší, dobre, povedala svokra, ale svadbu sme platili my. Prispeli sme aj na nábytok, na auto. Na opravu bytu sme zaplatili. Navyše Marekova mzda je desaťkrát vyššia než Ľubkina. Celý rok ho kŕmili, kupovali topánky, oblečenie. Takže, ak sa poctivo rozdelí, mala by Ľubka nechať všetko nám.
Švagr sedel ticho, zakrýval si oči krbom, utrieval pot z čela. Menil farbu tváre, počúval manželčinu reč a neriskoval prísť s vlastným slovom.
Svokra zúfalo dýchala, chceli povedať, čo si myslia, ale svokrovo ruka ho upokojila:
Nemysli si, Anička. V takom prípade budeme potrebovať právnika. Rozvedieme sa cez súd. Nemáme čas a nechceme viac trápiť nervy.
Vstal a išiel k výstupu, naznačujúc, že rozhovor skončil.
Ľubka, idete s nami? spýtala sa matka.
Nie, vstúpila Ľubka do bojovej pozície, budem strážiť byt, nech niekto tajne niečo neodnesie.
Cez súd, teda cez súd, vyhlásila svokra, všetky doklady, výpisy z banky. Všetko si vyžiadame. Dáte, čo ste povinní, a ešte zaplatíte. Ty, Marek, zostaneš a budeš dohliadať, aby nič neodbehlo. Poď, Gábor, prikázala manželovi, zhromaždiť papiere.
No… zamručala Ľubka, keď zostali sami. Mamička, ty si
A čo, nepovedala? spýtala sa svokra.
Boha, s kým som sa spojila! Môžete si mať svoje účty, ale byt je môj a vy sem nič nezasiahnete. Gauč vám neodovzdám, nesnažte sa. Je môj! Zvyšok si môžete zobrať, ak chcete.
Gauč sme spolu hľadali a vyberali. Je rovnako tvoj aj môj. Ale fakt moja mzda je väčšia, všetko sme kupovali z nej. Ľubka, prestaň sa tváriť ako blázin. Prečo sa tak hneváš?
Hnevám sa? Čo? On flirtuje s kýmkoľvek, a ja som pri tom len v úhle. Celý rok som práve pre neho pracovala ako kuchárku, upratovačku, práčku, umývačku riadu! A v posteli si mi nedal spať!
To sa tiež platí? Paráda! zasmial sa Marek. Myslel si, že máš zadarmo otrokyňu?
Kupoval všetko, benefaktor! odpovedal Marek. Moje rodiče vždy pomáhali peniazmi. Matka to povedala správne. Gauč je môj, bez neho nejdem preč. Šatník, koberec, počítač, aj túto tašku som kúpil ja.
Ja som ti kúpila sveter, rukavice, dokonca nohavičky! Zlož to!
Marek zakopl na stredine izby, obrátil sa, zdvihol obočie a šiel k nej s úšklebkom:
Dobre, drž sa! Skladám
Gauč bol husto pohodlný, pružný
Ráno sa prebudila s pohľadom na jeho šibalské oči.
Prečo sa smeješ?
Len tak, nepáči sa mi odísť od takého skvelého gauča.
Ah, s gaučom!
S kým ešte?
Prisahaj, že už nikdy nebudeš mrmlovať tým ústami! vyhrážala sa Ľubka, chytajúc Mareka za uši a priamo mu hovorila do očí.
Prisahujem, ústa viac nebudú, zasmial sa. Robím všetko pre ten gauč.
