Dnes som sa zamyslela nad tým, aká život môže byť nespravodlivý. Keď som bola malé dievča, môj svet bola stará mama. Bola to ona, kto ma vychovával, učil ma životu, hladil ma po kolenách, keď som padla, a objímal ma, keď mama opäť zmizla v honbe za „svojim šťastím“. Mama bola stále na cestách – raz s jedným mužom, raz s druhým – a na mňa už nemala ani čas, ani chuť. Objavila sa ako hosť: na deň či dva, s pár frázami a cudzou ľahostajnosťou v očiach, a potom zase zmizla.
A stará mama… Stará mama bola všetkým. Bola pre mňa matkou, kamarátkou, oporou. Dávala mi všetko – svoj čas, dušu, posledný cent. Aj keď som vyrastla a odišla študovať do Košíc, babka zostala mojím najbližším človekom. No osud to zariadil inak – ochorela a potrebovala neustálu starostlivosť. Vrátila som sa domov, hoci som nedokončila školu. Financie boli na dne, a tak som sa obrátila na mamu. No odpoveďou bolo vždy to isté:
„Ja sotva stojím na nohách… Mám vysoký tlak, srdce, kĺby… Nepredstavuješ si, aká som vyčerpaná. Asi skončím ako invalid!“
Počúvať to denne ma mátlo – prečo to vôbec hovorí, ak pomáhať nechce? Stará mama, keď videla moju bezmocnosť, raz potichu povedala:
„To si len robí alibi. Aby ju potom nikto neobviňoval, že sa o mňa nestarala. Veď ona, chudák, bola ‚chorá‘ a nemohla.“
A naozaj. Mama stále zdôrazňovala svoju „slabosť“, no keď babka prepísala na mňa byt v Banskej Bystrici a o pár rokov zomrela, stalo sa niečo neuveriteľné. Mama ako zázrakom posilnela, zabudla na všetky choroby a vrhla sa do súdnych sporov. Tvrdila, že som zneužila babkinu bezmocnosť, že nevedela, čo robí, a preto treba darovaciu zmluvu zrušiť. A začalo sa! Dokumenty, žaloby, pojednávania… Ani som nechápala, kde nabrala energiu – predsa len nedávno vravela, že sotva chodí, a teraz behá po úradoch celé dni.
Čím ďalej, tým viac ma šokovalo, koľko v nej je zloby a chamtivosti. Kde bola tá energia, keď babka potrebovala pomoc? Kde boli tie sily, keď som ako dvadsaťročná vytŕžila starostlivosť o chorú ženu bez peňazí, bez podpory? Vtedy iba štepotala do telefónu, aká je utýraná. A teraz? Čilá, aktívna, bojovná. Každému natiekla, ako ju zlá dcéra okradla o dedičstvo, ako ju podvedli, zradili, nechali bez strechy nad hlavou.
Lenže ani jeden deň pri babke nesedela. Ani jednu noc nebdela pri jej posteli. Ani jedno lieky nekúpila. Všetko bolo na mne. Ja som videla, ako trpí, ako zvierala zuby od bolesti, ako strácala vedomie, ako v noci prosila o vodu. Ja som počula jej posledný dych, držala som jej chladnú ruku, plakala som pri jej smrteľnej posteli…
Keď mi babka prepisovala byt, pozrela sa mi do očí a povedala:
„Nechcem, aby tvoja matka dostala čokoľvek. Ty si bola pri mne, len ty. Toto je tvoje. Zaslúžiš si to.“
Neželám si pomstu. Nechcem vojnu. Ale nedovolím nikomu, ani vlastnej matke, aby pošliapala vôľu človeka, ktorý mi dal všetko. Musím to obhájA keď budem stáť pred súdom, budem vedieť, že bojujem nie len za seba, ale aj za všetky slzy a lásku, ktoré do mňa babka vložila.
