„Nemáš čím ospravedlniť sa predo mnou.“ – Zuzana zdvihla ruku a ukázala matke na dvere. „Odiď!“
Zuzana vyšla z učilišťa a zamierila opačným smerom než bol zastávka. Do osemnásteho marca zostávalo pár dní, a ona ešte nekúpila babke darček. Stále nevedela, čo vybrať. Rýchlo kráčala do obchodu, keď sa z vnútri tašky ozvala tlmená melódia mobilu. Zastala a vybrala ho. Babka.
„Babi, už čoskoro prídem,“ povedala Zuzana.
„Dobre,“ odvetila babka.
Zuzane sa zdalo, že ešte niečo chcela povedať. A hlas mala zvláštny, akosi vinný.
„Je všetko v poriadku?“ rýchlo sa opýtala, kým babka neprerušila hovor.
„Som v poriadku. Len… príď čím skôr.“ A zavesila.
Zuzana schovala telefón do tašky, otočila sa a zamierila k zastávke, rozmýšľajúc, prečo ju babka žiadala, aby sa čoskoro vrátila domov. „Niečo sa stalo. Ale prečo mi to nepovedala po telefóne? Mala by som zavolať naspäť, inak zomriem od zvedavosti a strachu…“ No práve vtedy zbadala, že na zastávku prichádza jej autobus, a rozbehla sa, aby ho stihla.
„Možno jej ukradli peňaženku v obchode a babka je z toho rozrušená? Alebo sa jej zhoršil tlak? To by sedelo. A prečo sa ten autobus tak vlieka? Všetky semafory mu padli. Keby som bežala, bola by som rýchlejšia…“ premýšľala Zuzana trápená neistotou a netrpezlivo sledovala mesto, ktoré míňalo za oknami autobusu.
Konečne jej zastávka. Vystúpila a ponáhľala sa domov. Vošla do dvora a pohliadla na okná ich bytu. Ešte bolo svetlo, no v izbe svietila lampa. Zuzanu prepadla úzkosť a rozbehla sa ku vchodu. Pred bytom sa zastavila, hľadajúc kľúče v taške.
„Kde sú?!“ zvolala netrpezlivo.
V tom zaznelo cvaknutie zámku, dvere sa otvorili a v nich sa objavila babka.
„Čakala si na mňa za dverami?“ prekvapene sa spýtala Zuzana.
„Poď dnu,“ krátko povedala babka a otvorila dvere širšie.
Zuzana vošla do predsiene a pozorne sa pozrela na babku. Neprehliadla, že je nervózna.
„Čo sa stalo, babi?“
„Stalo sa, Zuzanka…“ Babka sa obzrela na pootvorené dvere do izby, potom sa naklonila k Zuzane a znížila hlas: „Máme návštevu.“
„Kto?“ spýtala sa rovnako ticho.
Nepokoj babky sa náhle preniesol aj na ňu. V hlave jej míňali obrazy a mená ľudí, ktorí by mohli tak nečakane prísť a vyviesť z miery vždy pokojnú a vyrovnanú babku.
„Uvidíš. Vyzleč sa,“ poponáhľala ju.
Zuzana si zložila kabát a všimla si na vešiakui cudzí ženský plášť. Pod ním na zemi stáli vysoké biele čižmy. Zuzana si vyzula topánky a postavila ich bokom, občas pozerajúc na tie biele čižmičky. O takých mohla len snívať.
Tázavo pohliadla na babku. No tá len znepokojene sledovala Zuzanu a otvorila dvere. Zuzana si prešla dlaňou po vlasoch, aby ich upravila, a ako prvá vošla do izby. Zvyčajne večer rozsvecovali stolnú lampu. Dnes však pod stropom žiarila veľká lustrová lampa. Kútkom oka Zuzana zbadala pohyb na pohovke a uprela naň pohľad.
Z pohovky vstala žena v čiernych šatách. V otvorenom výstrihu boli viditeľné vyčnievajúce kľúčné kosti. Tmavé vlasy mala scvrknuté do nedbalej čelenky, z ktorej sa drali pramene. Oči unavené. Vyzerala vyčerpane alebo chorá. Alebo ako keby prišla z pohrebu.
Pri pohľade na Zuzanu sa snažila úsmev, no bol napätý. A vtedy Zuzanu prepadlo poznanie. V hlave jej blesklo slovo „mama“ a hneď zmizlo. Iné meno pre ňu nemala. Len cudzia žena. Nevidela ju takmer štrnásť rokov, no aj tak ju spoznala.
Zrejme jej pohľad prezradil všetky pocity, ktoré prepadli Zuzanu pri pohľade na nečakanú návštevu, pretože žena prestala sa usmievať a skľúčene poklesla. A načo čakala? Že sa Zuzana poteší a ponáhľa sa k nej?
Kedysi bola pekná, no teraz vyzerala unavene a čierna farba jej vôbec neslušala a pridávala roky. Koľko jej je? Babka vravela, že ju mala ako devätnásťročná. Zuzane je dvadsať. Takže jej je tridsaťdeväť. Ale zdala sa jej oveľa staršia. Život ju ošúchal.
„Ahoj, dcérka,“ povedala žena. „Aká si už veľká. Krásna. Babka povedala, že máš priateľa.“
Zuzana vyčítavo pohliadla na babku. Už stihla vypovedať všetko o nej. Babka vinný sklopila oči. Žena sa naklonila k Zuzane, no tá ustúpila, a návštevníčka zamrzela na mieste, nevediac, čo robiť. Zuzana mala chuť utiecť, nechce ju už nikdy viac vidieť. Príchod tejto ženy v nej rozvíril priveľa bolesti a kŕčov.
„Prečo si prišla?“ spýtala sa, zdvihnúc ostru bradičku. V hlase mala bolesť, nenávisť a hnev. Presne to teraz cíti„Mám ťa radšej mŕtú, ako aby som ti odpustila,“ šepkala Zuzana, zatiaľ čo babka súrne vytiahla telefón a volala záchranku, lebo matka zbledla a klesla na zem, ako by ju tieto slová zrazili do srdca.
