Otec ti nič nedlhujeme
– Synček, spamätaj sa, kým je čas! Chlapec sa na teba vôbec nepodobá! Tvoja Lenička ho má s bývalým a chce ho zavesiť na teba! Ja to viem!
– Mami, už prestaň! Damián je môj syn… Prečo stále robíš problémy? Idem domov.
Alena Kováčová vychovávala svojho syna sama. Medzi ňou a Lukášom bol vždy dobrý vzťah: nikdy nebola drsná, nehádali sa a v škole sa mu darilo. Keď vyrástol, stal sa inžinierom, ako si želala. Teraz bola na rade jeho osobná životná dráha. A ona mu našla nevestu. Dobré dievča Júliu, dcéru svojej priateľky Antónie.
Na naliehanie matky sa Lukáš a Júlia začali stretávať, ale romantika im nejako nevyšla a po niekoľkých mesiacoch sa rozišli. Potom Lukáš stretol Elenu. Ich vzťah sa rýchlo vyvíjal, mladý muž v sympatickej dievčine okamžite spoznal spriaznenú dušu. Vzali sa o tri mesiace neskôr, na veľkú nevôľu Aleny Kováčovej. A o pol roka Elena otehotnela. Narodil sa chlapec a nazvali ho Damiánom. Všetko by bolo v poriadku, nebyť svokry, ktorá neznášala nevestu. A pri každom stretnutí synovi vyčítala, aj keď od svadby už prešli štyri roky:
– Pozri sa, na čo ťa premenila! Zmačkaný a neporiadny…
– Mami, aký neporiadny! Košeľa sa mi v aute zmačkala…
– Sadni, najedz sa! Tvoja ti nič nepripravila. Budeš hladný.
– Mami, doma večeriam. Elena dobre varí.
– Viem svoje… Kotlety z obchodu alebo, čo je horšie, pelmene. Júlia sa zas prihlásila na cukrárske kurzy. Aká je len šikovná…
Lukáš sa snažil ubrániť pred matkou, ako len mohol. Snažil sa nepočúvať jej príbehy a výčitky manželke, samozrejme, neprenášal. Navyše boli všetky neopodstatnené. Ale Alena Kováčová pokračovala vo svojej studenej vojne proti neveste. A raz jej taktika priniesla výsledok…
– Ahoj, synček… Tvoja Elena ma nejako nemá rada… Stále chodíš sám na návštevu!
– Mama, ako môže chodiť, keď ju napadáš za každú maličkosť?
– Napádam, lebo je za čo. Ver mi! A zatiaľ čo tu sedíš a čaj piješ, ona asi randí s bývalým. Viem, kto bol pred tebou. Ten nezodpovedný Adam! A chlapec je celý on. Oklamala a ty ho živíš.
V ten večer sa Lukáš s matkou vážne pohádal. Už mal dosť výčitiek a rečí. Domov sa vráti v zlej nálade.
– Ocko, ocko, ahoj! – vybehol mu naproti malý Damián.
– Ahoj, synček. Ako sa máš? Čo si robil?
– S mamou sme boli na ihrisku. Bol tam ujo Adam. Kúpil mi čokoládu. A džús!
Lukášovi hlavou prebleskla myšlienka — čo ak má matka pravdu. Večer sa manželky priamo spýtal:
– Prečo si stretla svojho bývalého?
– Luky, náhodou sme stretli. Prechádzali sme sa, on prechádzal okolo, tak sme sa porozprávali. A potom nás odprevadil domov.
– A prečo moja žena a syn potrebujú jeho sprievod? Možno Damián vôbec nie je môj, ale jeho?!
– Luky, čo to hovoríš? Si normálny?
V ten večer sa manželia strašne pohádali. Po prvý raz od svadby. Odvtedy boli hádky v ich dome na dennom poriadku. V určitom okamihu Elena nevydržala, zbalila veci, zobrala si syna a odsťahovala sa do svojho rodného mesta k rodičom.
Následne sa rozviedli a Lukáš musel platiť alimenty. Bol presvedčený, že dieťa nie je jeho. No nešiel na súd, rozhodol sa platiť. Najspokojnejšia s aktuálnou situáciou bola Alena Kováčová. Spustila celú kampaň za obnovenie vzťahu syna s Júliou, ktorú nazývala „ideálnou nevestou“.
A uspela. Lukáš si vzal Júliu. A hneď po svadbe nová manželka ukázala svoju pravú povahu. Muža pílila za maličkosti. Chcela žiť na vysokej nohe, chutne jesť a užívať si život.
– Pozri na tú Moniku, jej muž jej už druhý kožuch kúpil! A Surkovi si kúpili nové auto. A ja, ako sirota, v starom kabáte chodím a jazdím na Felicii! Aký si to muž!
Takto prešlo dlhočných pätnásť rokov. Lukáš makal na dvoch prácach, zatiaľ čo Júlia si užívala rekreácie a odmietala si odoprieť akékoľvek potešenia. Deti nechcela, vraj najprv si treba užívať život, a až potom… Alena Kováčová, pozorujúc to, chcela nastoliť poriadok, no nevesta ju rýchlo posadila na miesto.
Jedného dňa Lukášovi zavolali z nemocnice. Alenu Kováčovú odviezli s mŕtvicou. Žena bola ťažko chorá a po prepustení potrebovala starostlivosť. Júlia hneď oznámila:
– Ja tam pri tej starej babke dňom i nocou sedieť nebudem. Daj ju do domova dôchodcov.
– Júlia, mohol by som odísť z práce…
– Si normálny? Z čoho budeme žiť? Ešte štvororočný úver na moje auto splácať musíme…
Nakoniec Alenu Kováčovú poslali do domova dôchodcov, Lukáš odišiel na ďalšiu služobnú cestu a Júlia zostala doma. O mesiac Alena Kováčová zomrela. Lukáš sa vrátil domov, aby sa so svojou matkou rozlúčil, zabudol manželku informovať o svojom návrate. Otvoril dvere kľúčom a uvidel zaujímavú scénu – manželku v objatí suseda… Nekričal. Len zbalil veci a odsťahoval sa do bytu po matke.
Po pohrebe Aleny Kováčovej Lukáš väčšinou sedel doma. S trpkosťou si spomínal na mamu a jej „cenné“ rady. Prečo som ich len počúval… Teraz je mi ponad štyridsať. Väčšinu života mám za sebou. A nakoniec, ako sa ukázalo, nemám rodinu, deti ani priateľov… Ani vlastné auto – všetko kúpili len pre Júliu… Muž si prehrával svoj život a spomenul si na Elenu a Damiána. Nikdy nezistil, čí syn je Damián, jeho alebo bývalého Eleny. Aj tak je to už jedno…
A Damiánovi je teraz asi devätnásť… Úplne dospelý muž z neho je… Aký je asi teraz? – Lukáš tieto slová povedal do prázdnoty, ale nikto mu, samozrejme, neodpovedal.
Na druhé ráno si kúpil lístok na vlak a šiel do rodného mesta Eleny. Dom a vchod našiel bez ťažkostí. Zvonil na známe dvere, ale nikto mu neotvoril. „Asi sú v práci,“ pomyslel si a rozhodol sa trochu počkať pred domom. Po dvadsiatich minútach sa otočil a ostal stáť s otvorenými ústami… K vchodu sa blížil chlapec – presná kópia Lukáša, len o dvadsať rokov mladšia.
– Damián… Damián… Synček…
– Ty?… Čo tu robíš? – chladne sa spýtal Damián.
– Synček, veľmi sa ti ospravedlňujem… Aký si už veľký… A aký si ako ja, ako dve kvapky vody! A kde je mama?
– Mamy niet. Už dávno. Zomrela pred desiatimi rokmi pri autonehode…
– A ty? S kým žiješ? Môžem ti s niečím pomôcť? Som pripravený na všetko! Peniaze mám, len povedz!
– Žijem s babkou. Nič od teba nepotrebujeme.
– Synček. Veď som chcel, ja…
Lukáš vetu nedokončil. Damián vošiel do vchodu a zavrel dvere pred jeho nosom.
– Synček! Synček, otvor! Ako je to možné, synček? Ja som predsa tvoj otec! Otec!!!
Ešte dlho stál pred zavretými dverami, plačúc a rozmazávajúc si slzy po tvári, alebo to bol dážď? Potom prišiel ešte niekoľkokrát, snažil sa nadviazať kontakt so synom. Prosil, kľakol, snažil sa ospravedlniť. Ale Damián stanovil jasnú hranicu komunikácie a striktne ju dodržiaval…
