„Iro, veď ja nemám peniaze! Posledné som včera dala Natálke! Veď vieš, že má dve deti!“ Zúfalo rozlúčená Anna Jurčová položila telefón.
To, čo jej práve povedala dcéra, nechcela ani spomínať. Ale prečo tak? S manželom vychovali tri deti, všetko pre ne robili. Všetkých vytiahli do života! Všetci s vyšším vzdelaním, s dobrými miestami. A teraz? Na staré kolená nemá pokoja ani pomoci.
„Janko, prečo si ma tak skoro opustil? S tebou bolo ľahšie…“ v duchu sa obrátila na svojho zosnulého manžela. Srdce jej zabolalo, ruka automaticky siahnula po liekoch. „Ostala len jedna alebo dve tabletky. Ak sa mi uškrťuje hrdlo, nepomôžem si. Musím ísť do lekárne.“
Anna sa pokúsila vstať, no okamžite klesla späť do kresla. Hlava sa jej točila. „Nič, tabletka zaberie a bude lepšie.“ Čas plynul, no jej stav sa nelepšil.
Vytiahla telefón a vytočila číslo najmladšej dcéry:
„Natálka…“ stačila len šepnúť do slúchadla.
„Mami, som na porade, zavolám neskôr!“
Zavolala synovi:
„Synček, nie je mi dobre. A lieky mi došli. Mohol by si po práci…“ Syn ju ani nepočúval.
„Mami, ja nie som lekár a ty tiež nie! Zavolaj záchranku, nečakaj!“ Anna ťažko vzdychla. „No áno, má pravdu. Ak o polhodiny nebudem lepšie, zavolám.“
Opatrne sa oprela a privrela oči. Aby sa upokojila, začala v duchu počítať do stovky. Zdaľavy sa ozval nejaký zvuk. Čo to je? Telefón!
„Haló!“ vykríkla Anna so zložitosťou.
„Anička, ahoj! Peťo tu! Ako sa máš? Zničoho nič ma napadlo, že by som ti mal zavolať.“
„Peťo, nie je mi dobre.“
„Hneď idem! Vieš otvoriť dvere?“
„Peťo, v poslednej dobe ich vôbec nezamykám.“
Telefón jej vykĺzol z rúk. Nemala už silu po neho siahnuť. „Nech tak…“ pomyslela si. Pred očami jej preleteli scény z mladosti: tu je ako útla študentka ekonómie. A tu dvaja šikovní kadeti vojenskej akadémie – neznámo prečo – s balónikmi v rukách.
„Smiešne,“ pomyslela si vtedy. „Takí chlapi a s balónikmi!“ Aha! To bolo deviateho mája! Slavnostná paráda, ľudové vychádzky! A ona medzi nimi, medzi Peťom a Jankom, tiež s balónikom. Vybrala si Janka. Bol výrečnejší, Peťo bol vždy zasnený a hanblivý.
Čas ich rozdelil: ona a Janko odišli slúžiť na východ, Peťo dostal príkaz do Nemecka. O mnoho rokov neskôr sa stretli v rodnom meste, keď už obaja boli v dôchodku. Peťo celý život zostal sám, bez rodiny.
Keď sa ho pýtali, prečo sa neoženil, len mávnol rukou:
„Na lásku nemám šťastie, možno by som mal hrať karty.“
Anna počula nejaké hlasy. S námahou otvorila oči.
„Peťo!“
Vedľa neho stál lekár zo záchranky.
„Bude v poriadku. Vy ste jej manžel?“
„Áno, áno!“
Lekár dal Peťovi pokyny. Ten nehybne sedel, držal Aničku za ruku, kým sa jej postupne neulevilo.
„Ďakujem, Peťo! Už je mi lepšie.“
„To je dobre! Tu máš čaj s citrónom.“
Peťo nikam neodišiel. Varil pre ňu, staral sa o ňu. A hoci sa jej už uľavilo, bábol sa ju nechať samu.
„Vieš, Anka, celý život som ťa miloval iba ja. Preto som sa neoženil.“
„Ach, Peťo, s Jankom sme mali krásny život. Vždy som ho rešpektovala. On ma miloval. Ty si mi vtedy nič nepovedal. Nevedela som, čo k tebe cítiť. Ale načo to teraz? To bolo dávno, roky odvial čas.“
„Anka, poďme, to, čo nám ostáva, prežiť spolu šťastne! Koľko nám Boh dá, toľko budeme spokojní!“
Anna položila hlavu Peťovi na plece a vzala ho za ruku: „Tak poďme!“ a rozosmiala sa šťastným smiechom.
Za týždeň jej konečne zavolala dcéra:
„Mami, čo sa deje? Volala si, nestihla som ti odpovedať, potom som sa zabavila, zabudla…“
„Ach, to… Už je všetko v poriadku. Keď už si sa rozhodla zavolať, chcem ti povedať, aby si to nebrala ako prekvapenie – idem sa vydať!“
Na druhej strane vládlo ticho. Bolo počuť, ako dcéra naberá vzduch do pľúc a búcha perami, hľadajúc slová.
„Mami, si pri zmysloch? Už dávno by si mala byť na cintoríne, a ty sa ideš vydávať?! A kto je ten šťastlivec?“
Anna sa schúlila, slzy jej striekli z očí. Napriek tomu našla silu odpovedať kľudným hlasom:
„To je moja vec!“ a zavesila.
Otočila sa k Petrovi: „No tak, dnes prišliapu všetci traja! Pripravme sa na obranu!“
„Zvládneme to! Kde naša nebola!“ zasmial sa Peter.
Večer na prahu naozaj stáli všetci: Mišo, Iva a Natálka!
„No tak, mami, predstav nám toho svojho galána!“ posmešne začal Mišo.
„A načo predstavovať? Veď ma poznáte,“ vyšiel z izby Peter. „Aničku milujem od mladosti. Keď som ju videl pred týždňom v takom stave, uvedomil som si, že ju nemôžem stratiť. Ponúkol som jej manželstvo a ona milostivo súhlasila.“
„Viete čo, vy starec pobláznený, úplne ste sa pomä”Ale deti ich nepochopili a len nechápavo krútili hlavami, prečo by niekto v takom veku ešte hľadal lásku.”
