Sedeli na nábreží a pozorovali, ako kačky chytajú do vzduchu hodené kusy chleba od detí. Skúškové obdobie bolo za nimi, pred nimi dva mesiace slobody – žiadne prednášky, žiadne nudné semináre, žiadne únavné skúšky.
„Čo plánuješ robiť?“ spýtal sa chlapec, neoddeľujúci pohľad od striebristej cestičky na vode.
„Vyspím sa, budem čítať, chodiť na prechádzky…“ odpovedala bez zaváhania, ako keby odriekala naučenú lekciu. „A ty? Pôjdeš domov?“ spýtala sa zrazu smutnejšie a s úzkosťou sa pozrela na neho.
„Nie. Vieš, vždy som sníval o mori. Predstav si, nikdy som tam nebol. Spolužiaci sa vracali opálení, chválili sa mušličkami, rozprávali o delfínoch a medúzách, a ja… Rodičia nikdy nemali peniaze. A keď mama zomrela, na more nebolo ani nádeje.“
„My sme každý rok chodili do Chorvátska, keď ešte žil s nami otec,“ zasnívala sa dievčina, pozerajúc sa niekam do diaľky, akoby tam videla minulosť. „Tak čo, máš teraz peniaze?“ vrátila sa späť do reality.
„Nie, ale môžem si požičať.“
„Od koho? Polovica našich už je na ceste domov, a druhá polovica oslavuje koniec skúšok zvyškami zo štipendia. A aj tak by to trebalo vrátiť,“ pohŕdavo pozrela Zuzana na pekný profil Juraja.
„Potrebujeme len toľko, aby sme neumreli od hladu a na lístky. Tam je teplo. „A pod každým stromom stôl a dom,“ citoval slová známej rozprávky. „Ubytovanie sa dá zohnať lacno. A peniaze vrátim, zarobím si. Len potrebujem čas.“
„Ako to vieš? V sezóne lacné ubytovanie nezohnáš. Nerob si srandu. Matrac pod stromom bude stáť tak ako hotelová izba. A pamätáš si, ako tá rozprávka skončila?“ poučovala ho.
„Prečo si taká… nudná. A keby som peniaze našiel, išla by si?“ Juraj sa otočil k nej a zachytil jej zmätený pohľad.
„Pravdepodobne nie. Mama by ma nikdy nepustila,“ úprimne priznala.
Jedna z kačiek rozprestrela krídla a vzniesla sa nad vodu, vyplašením ostatných. Pár sa na chvíľu zameral na ňu. Kačka chytila niekoľko kusov chleba do vzduchu a spokojne odplávala.
„Počkaj.“ Juraj vytiahol z nohavíc mobil a vytočil číslo. „Fero? Hej, dal som to… To je fuk, hlavné je, že som prešiel.“
Po chvíľke ho zavesil. „Máme peniaze. Ideš?“
„Vážne? Do jesene sú všetky lístky dávno vypredané,“ skepticky poznamenala Zuzana.
„Môžeme ísť s prestupmi, stopom. Povedz radšej, že si zbabela,“ usmial sa.
„Nie som zbabelá,“ vyzývavo odvetila. „Len… mama by mi to nedovolila.“
„Ty si sa zbláznila? S chlapom? Na juh? Vieš, aké dievčatá tam chodia? Nie, o tom nemôže byť reči,“ ostro odpovedala matka a pre istotu zavrtela hlavou.
„Mami, som dospelá. Nenúť ma utekať po tme,“ hlas sa jej zatrasol, oči zaplávali slzami.
„Čo to hovoríš? Utekať od vlastnej matky? A pre koho?“
„Milujem ho, mami,“ tichým hlasom povedala, čím vyslovila ten najnevhodnejší argument.
„Dievča, celý život máš pred sebou. Kam sa to ponáhľaš? Dohrňte školy, vezmite sa, ak tak chcete, a potom choďte,“ povedala unavene od zbytočných výziev.
Zuzana vzlykla.
„Nedokážeš ma odradiť, dobre som pochopila? Nechcela by som, aby sme sa rozdelili ako nepriatelia. Choď, len mi sľúb, že ak bude problém, zavoláš.“
„Sľubujem, mami.“ Zuzana pritúlia matku. „Môžem si baliť?“ Spýtala sa s vlhkými očami, akoby sa pýtala, či to myslí vážne. „Odchádzame zajtra ráno.“
„Ako? Myslela som, že nám ho aspoň predstavíš…“
„Zajtra si ho uvidíš. Je to normálny chlapec,“ odpovedala Zuzana už po ceste do svojej izby.
Matka pokyvovala hlavou a plahočila sa do kuchyne, zmietaná pochybnosťami a strachom z problémov, ktoré určite prídu. A nadávala na bývalého manžela, ktorý ich opustil. Keby bol tu, Zuzana by sa nikdy neodvážila ísť s chlapom na more. Ale na druhej strane – držať ju násilím? Možno panikári nadarmo.
Za rannej hôrky zazvonili v dverách. Matka sa nazaťala, či sa jej nezdá. Zuzana bola v kúpeľni. Zvonek nezaznel znova. Napriek tomu otvorila a zhrozila sa. Na prahu stál sympatický chlapec s ruksakom.
„Dobrý deň. Ja som Juraj,“ predstavil sa s vyžiareným úsmevom.
Po bezesnej noci plnej úzkostí sa matka len ťahala.
„Hneď idem!“ vykukla Zuzana z kúpeľne so zubnou kefkou.
Matka sa spamätala a pozvala ho dnu.
„Nebojte sa, budeme opatrní,“ povedal Juraj. Kým sa snažila pochopiť jeho slová, Zuzana ho rýchlo vtiahla do izby.
O pár minút vyšli, Juraj niesol jej ruksak.
„Čas je. Neboj sa, budem volať.“ Zuzana pobozkala matku na líce.
„A raňajky?“ spýtala sa matka.
„Ak môžete, dajte nám ich so sebou,“ usmial sa Juraj.
Matka ponáhľala do kuchyne a priniesla tašku so sendvičmi a jablkami.
Zavrela za nimi dvere a uvedomila si, že jej rozumie. Do takého chlapca sa nedala nezamilovať.
„Kam?“ spýtala sa Zuzana vonku. „Páčil si sa mame.“
„Som rád. Na stanicu.“
Cestovali dva dni, stáli na ceste a pokúšali sa chytiť stopa, trápili sa od horúčavy. Ale keď uvidelAle keď uvidel more, zabudol na únavu a s radosťou sa vrhol do vĺn, cítiaA keď sa o mesiac neskôr vrátili domov, Zuzana vedela, že to bolo najlepšie leto jej života.
