Na druhom ročníku vysokej školy sa Martin zamiloval do sympatickej blondínky Zuzany, ktorá študovala v paralelnej skupine. Jej jemný rumenec na líčkach a teplý pohľad veľkých sivých očí ho znepokojovali. Na jednej zo študentských párty sa konečne zoznámili bližšie a on ju pozval na tanec.
„Ako krásne tancuješ,“ pochválil ju Martin a Zuzana sa od srdca smiala.
„Čo, veď to nie je také ťažké, len sa trochu pohni rýchlejšie,“ odpovedala s úsmevom a tancovala s radosťou.
čakala dieťa
Od toho večera sa stretávali. Ich vášnivý román skončil svadbou. Obyvajúci spoločne na internáte, obaja študenti, nejako si poradili – dostali spoločnú izbu. Čoskoro sa v nej objavila aj detská postieľka. Zuzana čakala dieťa.
„Martinko, ako budeme študovať, keď sa nám narodí syn? Jedna izba, možno by som mala ísť na akademický voľný rok. Škoda, potom by si školu dokončil predo mnou.“
„Zuzka, nebuď predčasne nervózna, až sa narodí náš chlapec, potom vymyslíme. Nie sme prví ani poslední v takej situácii. Iní študenti to zvládajú – aj s deťmi. V mojej skupine má Vojto dokonca dvojičky a školu nevzdáva,“ uisťoval ju manžel.
Prišiel čas a Zuzana porodila krásneho chlapca Janka. Martin s ňou sa nemohli nabažiť – v ich rodine bol nový človek. Prvé mesiace boli ťažké, ale mali šťastie. Buď bol Janko mimoriadne pokojný, alebo proste mal dobrú povahu, no nechal mladých rodičov vyspať a nerobil problémy – bol samý pokoj.
Striedali sa na prednáškach, pripravovali na skúšky. Zuzana sa obišla bez akademického voľna. Keď syn ochorel, prichádzala jej mama z dediny pomôcť, starala sa o neho a podávala lieky.
„Zuzka, možno by si mala Janíka poslať k nám na dedinu,“ navrhla mama, no oni odmietli.
„Nie, mami, poradíme si. Ak bude treba, zavoláme ťa.“
Takto Martin so Zuzkou úspešne dokončili školu. Zdalo sa, že ťažkosti ich manželstvo spevnili, ale nestalo sa tak. Zuzke po babke zostal byt, začali pracovať a bývali tam. Janko chodil do škôlky.
Keď sa v ich rodine začali problémy, Martin ani nechápal prečo. Zuzka sa zmenila, bola chladná. Už si nerozumeli. Martin rozmýšľal:
„Ťažko povedať, či sme sa vtedy naozaj milovali, keď sme sa ako mladí vzali, alebo sme si len pomýlili vzájomnú náklonnosť s láskou. Alebo sa snažíme zostať spolu len kvôli synovi. Chcem zachovať rodinu, aspoň pre neho. Dosť sme to došli – spája nás už len láska k synovi a zodpovednosť zaňho.“
Čo si Zuzka myslela, nevedel. Ona sa totiž zamilovala do iného – tak silno, že bola ochotná opustiť manžela, ale odísť so synom nevedela kam, keďže byt bol jej. Jej nový muž, Ján, nemal vlastné bývanie. Raz mu povedala:
„Martinko, musíme sa rozviesť. Mám iného, milujem ho. A k tebe už citím len ako k otcovi Janíka. Takto to nemôže pokračovať.“
„Nie som pripravený na také zmeny,“ odvetil, „a čo Janík? Premýšľala si o ňom?“ Tá správa ho ohromila.
„Stále len na neho myslím a verím, že toto bude preňho lepšie.“
„Lepšie? Aby nášho syna vychovával cudzí muž namiesto mňa? O čom to hovoríš, Zuzka?“ rozhorčil sa Martin.
„Náš syn rastie a čoskoro všetko pochopí. Koľko ešte môžeme predstierať, že sme normálna rodina?“ odpovedala pokojne.
„Ale my sme normálna rodina, obaja milujeme syna,“ namietal.
„Milujeme ho! Ale už sa nemilujeme, a to nie je normálne,“ povedala so sklamaním.
Martin vedel, že má pravdu – rozumom to chápal, no srdce nesúhlasilo. Vedel, že po rozvode chce, aby syn zostal s ňou. Pre neho to bolo neznesiteľné. Miloval syna. Aj keď vedel, že Zuzka je výborná matka. Nechcel súhlasiť s rozvodom:
„Nechcem, aby mal Janík nového otca.“
„Martinko, veď ty mu ním nebudeš. Ty zostaneš jeho otcom navždy. Rozvedieme sa ja a ty, nie on s tebou. S deťmi sa nerozvodíš,“ presviedčala ho.
Martin sa ohradil:
„S deťmi sa naozaj nerozvodíme, to máš pravdu. Ale už mu nebudem čítať rozprávky, skladať puzzle alebo kontrolovať úlohy. Čo som za otca z diaľky? Ak si vybavuješ nový život, tak vedz, že syna ti nedám.“ Vybehol z bytu, aby sa prešiel a upokojil.
Kráčal ulicou, snažil sa utriediť myšlienky a stále premýšľal:
„Čo urobím? Pohrozil som, že syna nedám, ale každý súd bude na jej strane. Navyše Zuzka je dobrá matka, má vlastný byt, dobrú prácu. A mám právo zbaviť sedemročné dieťa matky?“
Martin blúdil mestom až do neskorých hodín, no nič nerozhodol. Jediné východisko – nesúhlasiť s rozvodom. Presvedčiť ju, že majú zostať spolu pre synov pokoj. Bol ochotný nechať jej slobodu, len aby Janíkovi zachoval ilúziu úplnej rodiny. Keď syn vyrastie, sám pochopí. Rozhodol sa s ňou ešte porozprávať.
„Martinko, čo si predstavuješ? Budem s tebou žiť, milovať Jána, stretávať sa s ním a predstierať, že sme šťastná rodina?“
„Ale nemôžeš mi zobrať Janíka, aj ja ho potrebujem. Obeho nás potrebuje,“ hovoril jediný argument.
„To, že nebudeme žiť spolu, neznamená, že ho budeme menej milovať,“ trvala na svojom Zuzka.
Už sa rozhodla a nehodlala to meniť. Vedela, že syn zostane s ňou – Martin ich musí opustiť. On však neustupoval. Nepochopil, ako to vyzerá právne, no nehodlal syna nechať ani súhlasiť s rozvodom. Zuzka nervóznala. Žiadne argumenty na neho nezaberali. Nakoniec sa rozhodol
