Dnes som si večer znovu uvedomila, aké krhké môže byť priateľstvo.
„Prečo si mi to všetko povedala?“ opýtala sa Zuzana tichým, cudzím hlasom.
„Sama neviem,“ rovnako tupo odpovedala Jana.
Chcela niečo dodať, ale narazila na Zuzanin pohľad: ostrý, nedôverčivý, ako keby zbadala človeka, ktorému už neverí.
V ten piatok, ako vždy po práci, sa Zuzana a Jana zastavili v ich obľúbenej kaviarni. Tento rituál ich sprevádzal už roky: pohár vína, teplá rozprávka, smiech, občas slza. Len dve ženy unavené od života, od rodiny, od každodenného kolu. Tu, pri stole pri okne, mohli byť samé sebou.
Ale ten večer išlo všetko inak.
Zuzana sa zrazu vyrúčila zo stoličky, žiariac radosťou: „Ospravedlň ma, na chvíľu!“ a vybehla von. Jana, prekvapene zdvihnúc obočie, pozerala za ňou.
Cez sklo videla, ako Zuzana objíma nejakú ženu. Štíhlu, upravenú, s jemným úsmevom. Jana stuhla.
Sekunda. Druhá. Tvář tej ženy sa jej vynorila v spomienkach. A Janu ovládol chlad.
Poznala ju.
Keď sa Zuzana vrátila, všetko bolo inak. Jana sa násilne usmiala:
„Kto to bol?“
„Ach, Monika. Moja sesternica. Prečo sa pýtaš?“
„Len mi… pripadala zvlásta známa.“
„Poznáte sa? Chceš, aby som vás lepšie predstavila? Monika je úžasná!“
„Nie!“ vykríkla Jana hlasno, príliš hlasno. Niekoľko osôb sa otočilo. „Prepáč… len to nestojí za to.“
Zuzana sa zamračila:
„Čo sa deje?“
Jana sklopila oči, zovrietla ruky pod stolom:
„Zuzka… Monika mala muža. Volal sa Mišo, však?“
„Áno. A čo?“
„Bol so mnou. Ja som zničila ich manželstvo.“
Všetko, čo Zuzana vedela o rozvode Moniky, bolo z jej úst. Nevera. Sklamanie. Ticho prijatý rozvod. Nesnesiteľná, tichá bolesť.
A teraz toto. Vyznanie od Jany. Priateľky. Ženy, ktorej dôverovala.
Jana sa rozhovorila, ako by rozviazala uzol, ktorý ju roky krčil:
„S Monikou sme boli kamarátky od detstva. Celé roky spolu: dvor, škola, výška. Potom stretla Mišu. Najprv som sa tešila. A potom… som stratila rozum. Jeho pohľad, jeho hlas… objal ma na svadbe, len tak pri tanci. A ja som stratila hlavu. Neviem, ako sa to stalo. Vedela som len jedno: chcem ho. A prestalo mi stačiť byť Monikinou kamarátkou. Chcela som byť jej sokom.“
Najprv to boli pohľady. Potom dotyky. Potom nočné stretnutia. A potom — deň, keď Monika ležala v nemocnici. Prišla som pomôcť. A odišla som ako milenka jej muža.
Prišiel ku mne. Myslela som, že začne nový život. Ale začalo sa peklo.
Mišo porovnával. Odsudzoval. VyčíMišo odišiel s tým mladým dievčaťom, a Jana nakoniec pochopila, že jediné, čo stratila, bola ilúzia.
