Vieš čo sa mi včera stalo? Normálne som nastúpila na autobus v Ružomberku smerom do Košíc, tak ako som mala. Bolo tam už len jedno voľné miesto samozrejme, vedľa chlapa, čo vyzeral trošku starší než ja. Najskôr som ho vôbec neriešila, v hlave sto problémov, čo musím ešte vyriešiť, čakala ma sedemhodinová cesta k rodičom.
Usadila som sa a autobus sa pohol. O chvíľu sa v autobuse rozliehal taký príjemne ťažký pach pižma s prevarenou silnou kávou a normálne ma to úplne hodilo späť do minulosti.
Spomenula som si, keď som mala sedemnásť, bolo horúce leto, pri mne môj vtedajší frajer Marek. Voňal práve takto. Ležali sme v tráve pri Váhu, bozkávali sa pod hviezdami a on mi šepkal do uška, že budeme spolu navždy, že ma nikdy neopustí. Bola to fakt veľká, naivne krásna láska. Kvôli nemu som bola ochotná nechať aj školu tak, len aby sme boli spolu.
Lenže osud to zariadil inak. Marek narukoval odišiel na vojenčinu do Košíc, a už sa ku mne nevrátil. Tam si našiel nejakú babu a nakoniec sa oženil. Ja som zostala s rozbitým srdcom a doteraz som už vlastne s nikým nechodila. Aj po desiatich rokoch pre mňa ostal niekde vzadu v hlave, napriek tomu, že ma takto podrazil.
Potom som sa raz otočila a pozrela na toho muža vedľa mňa. No skoro mi zabehlo. Tmavovlasý, belasé oči, pekné plné pery, vysoký presne, ako vystrihnutý Marek! Tak mi vystrelilo srdce, až som musela preglgnúť.
– Prepáčte, nevoláte sa náhodou Marek? – ozvala som sa hanblivo.
– Nie, volám sa Matúš, – on sa na mňa usmial tak, že som mala pocit že ma pozná celý život. A vyzeral ako môj Marek, ktorého nosím v hlave už roky.
– Slečna a ako sa voláte vy?
– Ja, vlastne… zrazu som zostala bez slov. Potom som sa spamätala a povedala Som Dorota, teší ma.
– Aj mňa veľmi teší, Dorota. Vy ste mi strašne povedomá, – zasmial sa Matúš.
– Fakt? A komu?
– Mojej prvej láske, no jasné. Rozišli sme sa škaredo, našla si niekoho iného a ja na ňu neviem zabudnúť už desať rokov. A teraz vás tu stretávam, ani tomu neverím, – Matúš bol celý červený v tvári, ešte mu aj tlak asi stúpol, keď to hovoril tak úprimne.
– Nechápem, mám úplne rovnaký príbeh. Tiež vyzeráte ako môj prvý veľký frajer spred desiatich rokov. Čo myslíš, môže sa toto naozaj stať?
– Vieš čo, Dorota, vymeníme si čísla a skúsime si ešte popísať?
– Jasné, prečo nie
Cesta ubehla rýchlejšie, prehodili sme ešte pár slov, a stále mi v hlave bežalo možno nám osud dal druhú šancu. Možno nie s tými, ktorých sme kedysi stratili, ale s niekým tak strašne podobným. Veď náhody predsa neexistujú, no nie?
