— Nestihneš to? O koľkej odchádzaš, Mišo?! Mišo… — Zuzana potrvalo trhala manžela za rameno, on sa však odmietavo odvrátil, jeho celý postoj naznačoval, že sa ešte nechystá vstať a že nikde meškať nebude.
Zuzana sa pozrela na telefón – bolo len sedem ráno.
„A prečo som vstala tak skoro v sobotu?! Nemám čo robiť, tašku mu pripravila ešte včera…“ pomyslela si Zuzana a chcela sa znova zahrabáť pod teplú peřinu, ale vtedy…
Vtedy ju znova prepadol ten zvláštny, nepríjemný pocit úzkosti, ktorý v poslednej dobe zažívala čoraz častejšie. Zdalo sa, že nemá z čoho – manžel je vedľa nej, byt v centre, moderná rekonštrukcia, dizajnový nábytok, drahá technika. On má svoje auto, ona – svoje. Nedávno kúpili dom v záhradkárskom osídlení na chatu. Všetko bolo, jedným slovom.
Veľa ľudí si o takomto živote len sníva. Skús žiť v podnajme, dochádzať do práce trolejbusom, večer sa starať o deti, variť večeru pre celú rodinu, platiť úvery, odvádzať peniaze do školy na to či ono… Len si ľahneš, už zvoní budík a všetko sa opakuje. Keby som mal tvoje problémy! Čo je také strašné na nejakom predtuchu?!
Ale to bolo práve ono! Zuzana sa už dávno naučila tento pocit rozpoznať. Bezpríčinná úzkosť, akási tesnosť, predtucha nešťastia a nezvládnuteľný pocit, že niečo dôležité uniká. Tento pocit prichádzal nečakane a rovnako aj odchádzal. Na chvíľu zmizol, no potom sa vrátil.
A práve v to ráno sa ten nepríjemný pocit bez dovolenia znova vkradol do ženinho srdca. Zuzana vstala z postele, ešte raz sa pozrela na spiaceho muža a odišla do kuchyne. Mišo dnes odchádza na ďalšiu pracovnú cestu. Ako už ju v poslednej dobe otravujú! Pred rokom a pol prišiel nový šéf, slušne zvýšil platy, firma, v ktorej Mišo pracuje, je veľká a perspektívna. On je jedným z popredných zamestnancov, vedúci oddelenia. Lenže táto práca mu zaberá príliš veľa času! A ešte si zvykli posielať ľudí na služobné cesty cez víkendy.
Zuzana pripravila raňajky a vrátila sa do spálne, aby manžela zobudila.
„Mišo, no tak, už sa zobudíš, alebo nie?! Poď, inak nestihneš svoju služobku. Povedal si, že odídete poobede?“
„Áno. Po…“ odpovedal Mišo ospalým hlasom a konečne sa prebral a posadil sa na posteli.
„Poď, pripravila som raňajky.“
„Hmm.“ znova prehovoril Mišo a odišiel za ňou do kuchyne.
Pri raňajkách sa muž okamžite zahĺbil do telefónu. Zuzana si všimla, že v poslednej dobe sa so svojím manželom vôbec nerozprávali a stali sa akýmisi cudzími. Nie, nehádali sa. Všetko bolo v poriadku – občas prišiel domov s kyticou, niekdy ho Zuzana presvedčila, aby išli do reštaurácie, a Mišo súhlasil. Mohli sa prejsť v parku, ísť na návštevu k priateľom alebo do kina, ale už to nebolo ako predtým.
„Mišo, zober ma so sebou na tú služobku?“ spýtala sa Zuzana nečakane.
„Hmm.“ odpovedal Mišo bez toho, aby zdvihol oči od displeja.
„No veď vážne, čo by na tom bolo? Budete bývať v hoteli? Dňom budeš na objekte so všetkými a večer so mnou.“
„Čo?! Akože, nie! S tebou? A čo by si tam robila?“ prebral sa Mišo, keď si uvedomil, čo žena hovorí.
„No prečo, Mišo? Čo je na tom také? Pôjdeš autom?“
„Áno, autom. Ale čo by si tam robila? Je víkend, oddychuj doma. Ja sa vrátim v pondelok alebo v utorok.“
„Ako čo? Nikdy som v tom meste nebola. Prejdem sa, pozriem obchody… možno múzeá…“
„Ó, prosím ťa! Je to obyčajná diera, nič tam nie je zaujímavé! Čo, u nás v meste nie je dosť obchodov?! Choď sa prejsť, kedykoľvek chceš!“
„Mišo, nudím sa tu! Vôbec ti nebudem prekážať…“ vzdychla si Zuzana.
„Zuzka, nie! Ak chceš ísť niekam na dovolenku, kúp si zájazd a choď!“ podráždene povedal Mišo.
„Sama? Ja by som chcela ísť s tebou. Sme predsa manželia, ak si si to už nevšimol!“
„Zuzka, už zasa začneš s tým svojim? Stokrát som ti povedal, že v práci je teraz šialené množstvo práce! Šéf je ako besný! Môže za to snáA o rok neskôr, keď Zuzana držala v náručí svoje prvé vnúčko, konečne pochopila, že všetko, čo sa stalo, viedlo práve k tomuto dokonalému okamihu.
