Michal položil vedrá s vodou na lavicu v predsieni u Agáty a už sa chystal na odchod, keď ho babička chytila za rukáv a naznačila, aby šiel za ňou do izby. Posadil sa na širokú lavicu pri dverách a čakal na ďalšie pokyny.
Hospodárka ticho vybrala hrniec z pece, mávnutím ruky ukázala na hodiny, aby dal najavo, že je čas na obed, a do veľkej misky naliala kapustovú polievku. K tomu priložila kus slaniny, cibuľu a krajíc chrumkavého chleba. Potom sa zamyslela a postavila štvrť litra pálenky. Jej zhrbený chrbát bol ovinutý vlneným šálom. Hoci bolo doma teplo, na nôžkach mala vlnené papuče. Michal potichu povedal:
– Z kapustnice sa nevzdávam. Ale piť nebudem, prisahal som, že si ju do úst nevezmem. Sľúbil som to aj otcovi pri ikone, keď som minulý raz v klube robil výtržnosti kvôli Vierke. Ešte sa čudujem, že ma vtedy nezavreli. A za zničené stoličky som musel platiť. Mama povedala, že máš problém s chrbtom, tak som prišiel priniesť vodu. Po kapustnici donesiem drevo. Možno ešte nájdem nejakú prácu. Mama sa len pozrie, že sedím pri televízore, a už mi z prsta vycicia robotu.
Michal sa na svoje vtipy zasmial tak, že sa skoro udusil. Babička Agáta ho začala tlieskať po chrbte, ako keby pribíjala klince do steny. Michal pokračoval v jedení kapustnice so slaninou a cibuľou a potom sa spýtal:
– Babi, keď ideš spať, vystrie sa ti chrbát alebo spíš ako kúsok luku?
Agáta sa pozrela na Michala so svojim modrými a usmievavými očami a mávla rukou.
– Pozri, keď si bola mladá, určite si bola krásna. Taká kopa vlasov na hlave, obočie krásne vykrojené a oči ako dve svetielka. Moja Vierka je tiež krásna! Posúď sama, ako ju nemožno milovať! Dajme tomu, že ti budem hovoriť jej vlastnosti a ty si krútiš prstami. Obávam sa, že ti na to prsty nestačia: krásna, ušľachtilá, skromná, dobrá, pracovná, precízna, úsporná, dobre spievajúca, krásne tancuje, nie je lakomá, ešte nebola vydatá, nepije, nefajčí, nefláka sa. Vidíš, koľko má predností.
Michal videl, že Agáta sa smeje očami. Hrudník jej tancoval od smiechu, hoci však hlas z jej úst nevychádzal.
– Ale aké krásne oči má babička, tak jasné na svoj vek! – poznamenal mladík. – Babi, ty poznáš Vierku, nie?
Agáta rozoprela ruky, zodvihla plecia a tým dala najavo: “Kto vás už pozná, či ste dobrí alebo zlí.”
– Samozrejme, nie sme ako vy. Vy ste sa báli rodičov, poslúchali ste. My, keď sa nám niečo nepáči, povieme svoje a napred. Máme na všetko svoj názor. Otec sa so mnou vždy radí, než niečo urobí. A mama ma považuje za pána. Moji bratia sa rozleteli po mestách, ja som najmladší, pokiaľ sa neožením, budem žiť s nimi. Chcem sa oženiť a mať veľa detí. Viera je ušľachtilá. Ako veterinár hovorím, môže mať toľko detí, koľko sa len dá. Áno, zabudol som povedať, že je zdravá. No a čo, prsty ti nestačili na rukách? Tak vidíš!
Michal sa poriadne najedol, pec ho zohriala. Napriek tomu, že Agáta mala bolesti s chrbtom, doma bolo veľmi čisto. Najviac upútala pozornosť veľká postel s perinou, s vankúšmi až po strop a s pekným závesom.
Michal sa snivo zamyslel:
– To by bola taká postel na prvú svadobnú noc! Alebo možno nie, uvaríš sa v perine na tvrdo a na všetky veci zabudneš.
Nahlas však dodal:
– Vierka doštuduje, vráti sa do dediny a usporiadame svadbu. Študuje na zdravotnú sestru. Predstav si, aký skvelý pár budeme: ja liečim zvieratá, ona ľudí. Hoci moja mama často o otcovi hovorí, že je ako dobytok. Myslím, že sme všetci horší ako dobytok. Počula si, že Štefan ukradol Petrov motocykel a utopil ho v jazere. No nie je to dobytok?! A Viktor, keď fajčil na sene, skoro podpálil dom. Tiež dobytok!
Najväčší dobytok je však Sergej. Stretával sa s Nadiou, oklamal ju, otehotnela a on si z mesta priviezol nevestu. Nadja bola hotová, mysleli sme, že si siahne na život. Ale teraz ide s bruchom dopredu, usmieva sa a hovorí, že Boh im dal synčeka na šťastie. A ja sa zamýšľam, ako ten dobytok chodí okolo domu, keď vie, že tam žije jeho syn. To si neviem predstaviť! Ale Vierku nikdy neopustím! Pozri, keď ju vidím, chcem ju tak objať! Tak! Aby sa rozpustila v mojich rukách, aby sme sa spojili v jedno. Ale je to skromné dievča, pred svadbou ani nie. Tá svadba stanovila hranicu, ktorú ani za svet neprekročíme. Nebudem ju predsa ťahať cez hranicu nasilu. Z neho by bol vynikajúci zdravotník, tvoj chrbát by okamžite narovnal! Injekcie robí bezbolestne, komár by uštipol viac. A občas si myslím, keď nám družstvo pridelí chalúpku, že mi bude za tebou smutno, babička, lebo nebudeme bývať blízko. Ale to nič, na pomoc a rozhovor s tebou si čas vždy nájdem. Čo ešte máš na ochutnávku?
Agáta zručným pohybom zobrala rajnicu a vytiahla kašu s mäsom. Pohánková kaša tak rozvoniavala, že Michal skoro stratil nos. Zobral lyžicu do ruky a už ako malý chlapec klopal po stole. Agáta sa usmievala, jej oči svietili, keď videla, že jej jedlá mladíkovi chutia.
– Polož sa na tú perinu, kým si ja pochutnávam. Alebo je len na ozdobu? Neboj sa, my s Vierkou ju nejako pokrčíme.
Michal sa opäť udusil, ale Agáta ho nebila po chrbte. Chcela ho len poľutovať, poďakovať sa za pozitívnu energiu, za rozhovor a za to, že s ňou strávil čas. Drsné, mozolnaté ruky prešli po jeho chrbte, jemne po ňom klopala a potom ho pobozkala na čelo. Michal od stola vstal so slovami:
– No a teraz ako pracovať s plným bruchom? Už sa len na perinu vyvalovať.
Zasmial sa a vyšiel na dvor. Priniesol niekoľko nádob na drevo, podmetil predsieň, prešiel sa po záhrade, zhodnotil prasačí dvor a poklonil sa nohám hostiteľky, odchádzajúc domov.
– Kde si sa stratil? Vera už volala a ty si sa s Agátou nie a nie dorozprávať?
– Dá sa od nej odísť? Tu chce, aby som ten príbeh porozprával, tam zasa iný, – smejúc sa odvetil syn. – Mama, bola nemá od narodenia?
– Nie, synček. Ako dievča počas vojny spievala ako Zíka. Chodila po domoch a patriotické piesne spievala. Keď prišli vojaci, spievala “Svätej vojny” a tak jej vojaci odstrihli jazyk. Partizáni ju zachránili, nestačili ju popoľnovať. Mysleli sme si, že u nás zostala nemá dievčina, ale starosta nám nedávno všetko povedal. Jej dedina klesala a naša kvetla, vojvodovský úrad tiež pomohol s domom. Vieš, ľudia sme niekedy horší než dobytok. Schováme sa do tých našich hradieb a nezaujímame sa o iných. Aj keď je nemá, všetko chápe.
– Mama, ona hovorí očami! Hovorím jej o Vere a ona celá žiari. A keď som rozprával o Sergiovi, z tých očí by blesky šľahali! Vieš, mama, má veľmi jemné ruky. Aj keď, akoby som to povedal, kto je ona pre mňa? Nič. Ale chcem sa s ňou rozprávať, deliť sa.
A vieš prečo? Pretože je dobrá, hovorí dušou. A, mama, nevyjadruje sa rukami ako nemé, je, akoby bola zamyslená, nie nemá. Zajtra som prisľúbil, že v jej stodole niečo pribijem, veľmi prosila. Bude ma čakať. Takže mi robotu z prsta necici, budem obsadený.
