Mám 62 rokov a už takmer štyri desaťročia učím slovenčinu na gymnáziu tu v Nitre. Zo dňa na deň sa mi život prestrieda medzi dozorom na chodbe, Hviezdoslavom, vlažným čajom a nekonečným opravovaním slohov.
Každý december dávam žiakom projekt: Rozhovor so starším človekom o najkrajšej sviatočnej spomienke. Vždy prevracajú očami nechcú robiť na tejto úlohe, vraj je nudná.
Tento rok ma však po zvonení nečakane oslovila tichá Viktória. Držala úlohu v ruke a prekvapivo pevne povedala: Pani profesorka Zuzana, môžem spraviť rozhovor s vami?
Len som sa zasmiala: Ach, dieťa, moje spomienky sú nudné skús radšej starú mamu, susedu, či niekoho, kto zažil niečo naozaj zaujímavé.
Ona sa však nevzdala: Chcem ho spraviť presne s vami. Bola v tom zvláštna úprimnosť.
Povzdychla som si: Dobre, po vyučovaní, ale ak sa opýtaš na vianočný koláč, priprav sa na moju kritiku. Usmiala sa: Dohodnuté.
Nostalgia a spomienky
Na druhý deň sedela Viktória predo mnou v prázdnej triede, s otvoreným zošitom, mierne sa kolísala na stoličke. Spýtala sa narovinu: Ako vyzerali sviatky vo vašom detstve?
Rozpovedala som o nevydarenom biskupskom chlebíku, o otcovi, ktorý púšťal vianočné piesne v rádiu a o roku, keď nám stromček skapínal ako po ťažkej noci.
Odhodlala sa však na osobnejšiu otázku: Zažili ste niekedy niečo romantické počas sviatkov?
V tej chvíli sa mi v srdci rozžiarila stará zabudnutá rana.
Volal sa Peter. Boli sme mladí, snívali sme naivne o svete, ktorý sme nepoznali.
Štyridsať rokov hľadania
Prešlo pár dní, a Viktória ku mne pribehla s mobilom v ruke. Pani profesorka, myslím, že som ho našla!
Neverila som: Koho si našla?
Oči jej žiarili. Ukázala mi inzerát: Hľadám dievča, ktoré som miloval pred 40 rokmi. Srdce sa mi rozbúšilo ako pred maturitou.
Na obrázku som bola ja ako sedemnásťročná v modrom kabáte, s tým typickým medzerou medzi zubami.
Chcete, aby som mu napísala? spýtala sa, hľadiac mi do očí. Bola som v šoku, nemohla som ani prehovoriť.
Keď Viktória povedala, že je pripravená nás spojiť, premkla ma zmes nádeje aj obáv. Uvedomila som si, že nie som zabudnutá, ba že niekto ma hľadal desaťročia.
Nakoniec sme si začali písať správy a dohodli sa na stretnutí v nitrianskej kaviarni. Vybrala som si šaty, v ktorých som sa cítila sama sebou.
Stretnutie, ktoré všetko zmenilo
Keď som ho zbadala, bol už iný, ale jeho oči ostali rovnaké vrúcne, úprimné, ako kedysi. Zuzana, povedal ticho. V tej chvíli sa všetko v mojom vnútri prepojilo. Minulosť sa stretla s prítomnosťou a ja som pochopila, že aj po toľkých rokoch sme sa vlastne nestratili.
Pustili sme sa do rozprávania, smiali sme sa, hovorili o tom, ako sa náš život vyvíjal no nikdy sme na seba definitívne nezabudli.
Celý ten čas si bola pre mňa výnimočná, povedal ticho.
V tej chvíli som pocítila, že ešte stále niečo krásne čaká aj mňa, že ešte nie sme na konci. My dvaja, ktorí šancu pred rokmi nedostali, máme teraz možnosť napísať si vlastný nový príbeh.
Záver
Prežili sme ťažké aj krásne roky, no vďaka Petrovi som znova pochopila, že nádej, i keď zamrznutá pod povrchom, tu vždy je. Nie je toto zmysel života? Možnosť začať ešte raz, trochu inak? Dnes už viem, že budúcnosť môže byť aj v mojom veku zaujímavá. Teším sa, čo ešte príde.
