„Nič mi neurobíte. Ja za to nemôžem,“ zabehotal Erik a uškrnul sa. Triasol sa strachom.
Začiatkom júna sa ustálilo teplé letné počasie. Ľudia, znudení z prašných a dychčiacich miest, utekali na chaty, dediny či k moru. Jozef s manželkou a dcérou tiež vyrazili skoro ráno na víkend do malého mestečka, kde vyrastal a kde žila jeho matka.
„Takže, všetci pripravení? Nič ste nezabudli? Tak ideme, kým slnko pekne nepripekne,“ príkazovo povedal Jozef, sadajúc do auta. Natália sa usadila vedľa otca, zatiaľ čo Zuzana si našla miesto na zadných sedadlách, ďalej od klimatizácie.
Na rodinnej porade sa rozhodli, že posledné prázdniny strávi Natália u starej mamy. Z mesta odísť nechcela, no kamaráti sa rozutekali každý inam a v meste by bola sama.
„Čo si taká smutná? Uvidíš, bude sa ti páčiť. A aj tam sú kamaráti. Počkaj, ešte sa ti nebude chcieť odtiaľ odísť,“ povzbudil ju Jozef.
„No dobre, tati, v poriadku,“ zamrmlala Natália a zapojila bezpečnostný pás.
„To je iná reč,“ usmial sa Jozef. „Posledné dlhé prázdniny. Budúci rok maturita, prijímacie skúšky a potom už len dospelý život.“
Mesto sa prebudzalo, zotraslo zo seba ospalosť. Cesty ešte neboli zapchaté, takže autAuto rýchlo opustilo mesto a zamierilo smerom k dedine, kde ich čakali staré spomienky, no aj nové skúšky.
