Nepohnutý
Po rozvode s manželom a rozdelení bytu sa Zuzana musela presťahovať takmer na okraj mesta. Dostala dvojizbový byt, ktorý nevidel opravu snáď nikdy. Aspoň taký bol jej prvý dojem. Ale ona patrí k tým ženám, ktorých nič nevystraší – v rodinnom živote s tyranským manželom sa spevnila.
Predtým, než tento byt kúpila, prehliadla množstvo iných možností, ale všetky boli príliš drahé. Tento jej však vyhovoval.
„Babička tu bývala,“ povedala sympatická mladá dievčina. „Rodičia ju zobrali k sebe, veľmi chorí, a byt sa rozhodli predať. Je trochu ďaleko. Nebaví ma to. Navyše otec sľúbil, že mi prispie peniazmi, aby som si kúpila byt bližšie k nim.“
Zuzana sa na dievčinu zadivala a tá pokračovala:
„Viem, že je bez opravy, ale ako chcete, v zásade som ho dala za takú cenu, dohodnú sa dá.“
A tak Zuzana kúpila tento byt, ktorý jednoducho zúfalivo potreboval opravu. Ďalšou výhodou bolo, že kancelária, kde pracovala, bola tri zastávky električkou. Inak by cestovanie trvalo asi štyridsať minút.
Ján, bývalý manžel Zuzany, bol skutočný tyran. To si uvedomila neskôr, asi po piatich rokoch manželstva, keď už mali aj syna. O rozvode uvažovala po ďalšej hádke. Jej povahou bola domácka žena, pracovitá. V dome vládol útulok a poriadok, no keď manžel prišiel opitý, všetko lietalo po byte. Tanier v kuchyni, vázy v obývačke, veci.
„Čo tu sedíš, vstaň a uprac!“ kričal Ján, keď jeho zúrivosť pominula.
Mal rád, keď Zuzana ukladala byt, a ten nebol malý. Kedysi kúpil od susedov ďalšiu izbu a tak rozšíril svoj dvojizbový byt. Zuzana vytvorila útulok, vždy udržiavala čistotu, s radosťou varila. Ale tieto záchvaty násilia, ktoré sa u manžela objavovali, neznesla. Bála sa, no ešte stále nedvíhal na ňu ruku.
Najprv sa to dialo zriedkavo, no s rokovi čoraz častejšie. Keď syn odišiel študovať do Bratislavy, rozhodla sa pre rozvod. Prešla si veľkým utrpením, no konečne bola sama v byte. Snažila sa, aby Ján nezistil, kde si kúpila byt. Peňazí jej vystačilo na kúpu a dokonca zostalo aj na opravu. Vzala si dva týždne dovolenky, aby mohla všetko zariadiť.
„Opravu spravím sama. Inštalácia je v poriadku, vidím, že ju nedávno menili. Tapety vytapetujem, niečo natriem. Ak bude treba, nájdem si nejakého majstra z inzerátu. Áno, asi by bolo dobré dať natiahnuť strop ako prvý,“ pozerala smutne na omietku, ktorá sa miestami odlupovala.
Majstra na natiahnuté stropy našla rýchlo a strop bol hotový za pár dní. Kúpila tapety, lepidlo. Jedným slovom, dala sa do práce s elánom, veď to robila pre seba. S tapetovaním jej pomohla kamarátka Jana. Keď prácu dokončili, obe sa radovali.
„Zuzka, teraz je u teba krása. Svetlo, čisto, útulno. Len podlahu treba vymeniť, dať laminát, najlepšie svetlý. Poviem tomu môjmu Jankovi, on to dobre zvládne. Doma si to sám položil, vyzerá skvele. A pre teba to bude oveľa lacnejšie. On sám všetko kúpi a dovezie.“
„Ó, presne tak, Jana, ale predtým ako sa pustíme do podlahy, potrebujem ešte natrieť radiátory, nepáčia sa mi, natriem ich podľa farby tapiet.“
„Dobre, idem domov, porozprávam sa s mužom. Oslavu nového bytu usporiadame neskôr, keď všetko bude hotové,“ smiala sa kamarátka.
Nedaleko domu bol malý obchod so stavebninami, kam Zuzana ešte nezavítala. Ale farbu by tam mohla kúpiť, aby nemusela ísť do veľkého obchodu. V obchode panovala polotma.
„Šetria na osvetlení?“ napadlo jej.
Za pultom, schýlený nad nejakou plechovkou, stál predavač a monotónne miešal.
„Dobrý deň,“ pozdravila Zuzana a predavač zdvihol hlavu.
V tom okamihu onemela. Pred ňou stál pekný muž so svetlými vlasmi a modrými očami, pripomínal nejakého herca. Aj v zlom osvetlení ho dobre videla. A spomenula si na svoje myšlienky, s ktorými išla do obchodu. Vtedy uvažovala, čím ju môže prekvapiť okraj mesta. A tu, ako sa ukázalo…
„Dobrý deň,“ odpovedal. „Čo si prajete?“
„Farbu… máte farbu v odtieni slonovej kosti?“
„Akú farbu potrebujete? Emailovú, olejovú…“
„Ó, ja neviem.“
Predavač ju pozval k regálu a ukazoval rôzne plechovky, sprevádzajúc to vysvetleniami.
„Táto je vhodná na drevo, a touto sa dobre natierajú rúry…“
„Ó, ja potrebujem natrieť radiátory,“ odpovedala Zuzana.
Postavil pred ňu plechovku s farbou, ona zaplatila a vybehla z obchodu. Keď šla hore do bytu, nadávala sa, že nezačala rozhovor s tým sympatickým mužom.
„Takto to býva vždy. Akonáhle sa mi niekto páči, hneď strácam odvahu. Vždy bol dôvod.“
Už snívala o tom, ako by ho požiadala, aby jej pomohol s natieraním radiátorov a rúr, ale to boli len sny. Okamžite sa dala do práce a maľovala tak usilovne, že do večera bolo všetko hotové.
Zavrela sa v kuchyni, kde mala rozkladací gauč na čas opravy, a otvorila okno dokoA keď sa Svetlo v jej živote nakoniec vrátilo v podobe tichého, no úprimného úsmevu predavača zo stavebnín, Zuzana pochopila, že aj po všetkých búrkach môže nájsť pokoj a šťastie len kúsok od svojho nového domova.
