– Verča, si to naozaj ty? zozniela hlasom, ktorý som už dlho nepočula, keď som sa otočila k pravému smeru.
– Verča? To sa už roky nevideli! Sedem, možno osem rokov? usmiala sa Lízka a s úprimným potešením odpovedala.
– Deväť, drahá, deväť. Čas letí, len mrknutie a už sa cítime ako staré a obťažné tety s kusom avoska v kabelke povedala Verča, prešmyknúc ľavé oko. Pamätáš, ako sme v škole vždy sedeli spolu, že sme boli siamskí dvojčatá? Kúpil nám rodič rovnaké sukne, tašky a denníky.
– Jasné že pamätám! A spomínam si, ako sme maľovali stenu toalety v prvom poschode základky, potom nás prinútili všetko spláchnuť. hovorila Lízka, pohľadom obdivujúc svojho školského kamarátku.
– Tak teda, Lízka. Prišla som navštíviť rodičov, kým je manžel na služobnej ceste. Dnes večer ťa čakám, neodmietaj, prosím. Pamätáš si adresu? objala Verču a upravila si frizúru.
– Áno, Verča, adresu nevymazám. Nemôžem zabudnúť dom, kde ma vždy srdečne vítali, tú bytu, kde sme takmer spálili kuchyňu experimentmi, a tie červené čerešňové koláčiky, ktoré sme stále pripálili. spomenuli sme si na tie detské chvíle.
Verča pokračovala:
– Prinesiem svoj obľúbený koláč Napoleón, a nejaké dobré víno? Už nemáme chuť na lacné, čo sme pili v jedenástom ročníku, keď sme trpeli nevoľnosťou tri dni po tom.
– Som viac na Frankovka, ale priniesť nebudem, lebo som si priniesla fľašu zo Šarišskeho výberu odpovedala Lízka a pozerala sa na hodinky.
– Mami a oci budú radi, spomenuli ma včera, a ja ich určite zoznam. Musím ísť, až o siedmej, čakám ťa! zakričala Verča a vybehla do davy.
Lízka rýchlo šla do obchodu po koláč a musela požiadať o voľno u manžela Miša, ktorý ostane s deťmi.
Dvere otvárala stará pani Lucia, ktorá privítala Lízku:
– Poďte ďalej, dieťa, pokojne povedala a pustila ju do obývačky.
Stôl bol pokrytý bielou bavlnenou utierkou, servírovaný pekne a na ňom stálo aj staré nemecké porcelánové čajové súpravy Madonna, ktoré pripomínali detské časy plné radosti.
Verča a Lízka sa usmievali, spomínali čítanie učebníc, kreslenie hyperbol, a rozprávanie o svojich frajeroch.
Hostia, Peter Semeno, pozdravil Lízku a poďakoval sa za koláč, potom s Luciou odišli.
– Konečne môžeme posedieť a pokecať, ako kedysi povedala Verča a položila pohár s poloprázdnym vínom.
– Presťahovali sme sa do hlavného mesta pred tromi rokmi. Kúpil som byt, manžel je právnik v súkromnej firme, ja učím matematiku na gymnáziu. Syn Vanoš je v druhom ročníku, momentálne je u rodičov Ruslana. povedala Lízka.
– Pamätáš, ako sme snívali o manželstve s pilotmi? spýtala sa Verča so smiechom.
– A tridsaťročných chlapcov sme považovali za starých a vyhýbali sme sa im odpovedala Lízka.
– A čo je s Andreasom? Videla si ho? spýtala sa Verča, oči sa leskli.
– Nechcem o tom hovoriť, spomenúť ho mi bolí. Všetky stretnutia s ním sú len náhody, ako keby sme sa nepoznali. povedala Lízka.
Verča sa zamračila:
– Zabudla si ho, aha! Prečo taká tvrdosť? Odpusť, nech ti to neprekáža.
– Nie, veru, neviem, čo s tým. odpovedala Lízka tiše.
Vo vozidle taxíku Lízka náhle spomenula zatajované spomienky:
– Vás niečo zle? spýtal sa vodič.
– Prosím, jeďte rýchlejšie, musím domov žiadala.
Po dvadsiatich minútach jazdy sa jej spomienky začali skladať ako puzzle. Videla seba v detskej izbe, steny plné fotiek hercov, piana, zbierku porcelánových bábik, otvorenú knih
u na stole.
Sedela na posteli a ostrihávala bielu svadobnú šaty, roztrhávala šatku na tenké prúžky, rozdrvíla topánky a flakón s parfumom. V miestnosti bolo vôňa škorice, rozmarínu a jemného jazmínu.
Náhle našla červenú bavlnenú krabičku, v nej dva zlaté snubné prstene s gravírovkou navždy. Vzala ťažký sekier a rozdrvil ich na drobné zlaté kúsky.
Zrazu vkročila jej mama:
– Nebude svadba. Najlepšie je, že sa rozišli povedala po telefóne Andreas a Lízka počula to tri dni pred svadbou.
Po výstupe z taxíka pri svojom vchode ju prekvapil tmavý mužský obrys.
– Kto to môže byť? pomyslela si Lízka.
– Dobrý večer, Lízka! Počúvaj ma, prosím ozval sa hlas z minulosti.
– Nie som spokojná, že ťa počujem, ale máš päť minút povedala Lízka pevne.
Andreas sa zosmutnel:
– Prepáč, veľmi som sa zmýlil. Bolo mi dvadsaťosem, mal som nešťastné manželstvo a zradila ma žena. Miloval som ťa a stále ťa milujem.
Lízka ho odmietla:
– Nemám čas. odradila ho a odsunula ho bokom.
Andreas sa snažil presvedčiť:
– Veru, Viera mi sľúbila, že mi dá signál, ak ťa ešte stále miluje.
– To je blbosť, povedala Lízka suchým hlasom.
Rozprava sa rozpadla, Lízka šla domov.
V taxiske sa jej spomienky vracali: detská izba, porcelánové bábiky, otvorená kniha, roztrhávané svadobné šaty, rozdrvené prstene.
Zrazu uvidela červenú vodu v kúpeľni, krv tekúci z rezu na ľavej ruke, vo vodách sa topila a zatvorila oči.
– Dcéra! čo si spravila! zvolal otec.
V hlavnej nemocnici sa snažila nájsť pomoc, ale bol to ťažký proces. Trojmesačná liečba, návrat domov pod prvým snehom, rodičovská podpora.
Zrazu časom pracovala v supermarkete, stretla Michala, ktorý jej liečil zranené srdce. Ožili spolu, zosobášili sa a život sa zdalo stabilný.
– Počkaj chvíľu, idem ti dať niečo povedala Lízka Andreasovi a behla do pivnice.
Na najďalej polohe nájdu starú krabičku, v nej rozbité prstene. V jeho hlavě zaznela starodávna melódia:
– Svadobný prsteň, symbol dvoch sŕdc, večná láska
Andreas pod svietidlom stál so zvyškom svojho starého šťastia v ruke, zatiaľ čo noc sa pomaly rozplývala.
