V kultúrnom dome malého mestečka na Orave stál už starý, no útulný sál. Deti sa tlačili v hľadisku a uprene pozerali na pódium. Pod svetlom starých reflektorov znova vystupoval Jozef Kováč — starý kúzelník, ktorého poznal každý v okolí. Jeho ošarpaný, no stále magický klobúk už dávno znel po celej Orave.
Nebol to obyčajný cirkusový artista. Jozef bol človek s dobrým srdcom a dušou dieťaťa. V každom jeho vystúpení bola skrytá nie triková magia, ale nádej. Dnes mal finálny kúsok: z klobúka mal vytiahnuť živé sliepku menom Kika. Sál utíchol.
— A teraz — pozor! — zvolal kúzelník a vytiahol z klobúka rozcuchaného vtáka.
Deti sa rozosmiali, zatlieskali a radostne výskali. Keď sa už Jozef chcel ukláňať, zbadal jeden výrazný pohľad. Neusmievavý, nehrajúci. Hľadelo naňho sedemročné chlapčisko z posledného radu, ktoré neprestajne pozeralo na sliepku.
— Ahoj, chlapče. Si sám? — spýtal sa kúzelník, pristúpiv k nemu.
— To je naozajstná sliepka? — šepol chlapec s úžasom.
— Samozrejme! Chceš ju pohladiť? Volá sa Kika.
Chlapec opatrne pristúpil, prešiel rukou po perách. Oči mu žiarili.
— A či sa v tom klobúku nebojí?
— Kika sa nebojí. Je odvážna. Tak ako ty.
— Vlado! — ozvalo sa z hľadiska.
K nim kráčala unavená žena.
— No, Vlado, už zase ťa musím hľadať! — zvíťala rukami a otočila sa ku kúzelníkovi: — Prepáčte. On je taký… zvláštny. Nikdy sa neunaví.
— Ste jeho mama? — spýtal sa Jozef.
— Som vychovávateľka. Žije v detskom domove, rodičov stratil…
Keď Vlado odišiel so zvesenou hlavou, Jozef cítil, ako mu niečo svíra srdce. Nemohol na to dieťa tak ľahko zabudnúť.
— Povedzte mi adresu vášho domova.
Žena sa čudovala, ale povedala mu ulicu a číslo.
Celú noc Jozef nespal. Spomínal, ako pred rokmi po rozvode stratil kontakt s vlastným synom. Teraz, keď sa pozeral do očí tohto chlapca, cítil, že mu osud dáva druhú šancu.
Ráno prišiel do detského domova s veľkým balíkom sladkostí. Vlado sedel v kúte, oddelený od hlučných detí. Keď uvidel Jozefa, rozžiaril sa. A keď zbadal, že priniesol aj Kiku, začal radostne poskakovať.
Tak začalo ich priateľstvo. Najprv občasné návštevy, potom výlety do zoo, rozprávky, kreslené filmy. Vlado sa k nemu pripútal celým srdcom. A Jozef tiež.
Raz sa odhodlal a zašiel za vychovávateľkou Martinou:
— Chcel by som si Vłada adoptovať.
— Osamelému mužovi to nedovolia — odpovedala tiššie. — Sú také zákony.
Jozef sklopil hlavu. Nevedel, že Martina už dlho sleduje, ako sa k chlapcovi správa. A že vždy, keď prišiel, jej srdce bilo úzkostne. Zapáčal sa jej — ten zvláštny, trochu komický, no detsky dobrý muž.
O týždeň neskôr, keď Vlado sedel na lavičke a držal Kiku za nožku, ticho sa opýtal:
— Môžem bývať s tebou?
Jozef zamrzol. Nevie mu vysvetliť, prečo to nejde.
No chlapec sa mu náhle pozrel do očí a povedal:
— Čo keby s nami išla Martina? Je dobrá. Bude tvojou ženou a mojou mamou. Potom budeme naozajstná rodina.
Jozef sa pozrel k oknu. Stála tam Martina. A vtedy si uvedomil — chlapec má pravdu.
Príbehol k nej, srdce mu bilo ako zvon. Netrebalo nič hovoriť. Ona to v jeho očiach už videla. Vedela to.
Vlado k nim príbehol a objal ich oboch.
A v tom okamihu, medzi starými stenami a vôňou kriedy a detského šampónu, sa v jednej chodbe detského domova zrodila rodina.
Taká, o akej sa sníva v rozprávkach.
