Bez vás žiť neviem
***
Iveta, prepáč, zamiloval som sa do inej. Odchádzam, byt zostane vám. Prepáč, že som odišiel tak potichu, bez upozornenia. Nemohol som sa pozerať na tvoje slzy, preto som nechal odkaz. Ver mi, aj pre mňa je to ťažké… A pobozkaj za mňa syna…
****
Zlatko, vstávaj! prebudila som syna Ľubka a potom sa vybrala zobudiť manžela Štefana.
Miláčik, čoskoro ti ide do práce! Vstávať! so smiechom som mu pošteklila pätu, ktorá trčala spod periny.
Štefan sa len sťažka prebúdzal. Vždy mu vstávanie robilo problém, na rozdiel odo mňa. Ja som vyskočila hneď s prvými slnečnými lúčmi. Ešte predtým, ako moji “chlapci”, ako som volala syna a muža, otvorili oči, stihla som nachystať raňajky, upratať byt, nalíčiť sa a niečo malé spraviť v domácnosti. Pravda, chodila som spať skoro, celý deň som bola unavená.
Sedela som v kuchyni, keď sa zjavil so zívaním Ľubko.
Najskôr umyť ruky, až potom raňajky, ukázala som mu na kúpeľňu.
Počúvne, ako vždy. O chvíľu, keď sme jedli, zo spálne vyšiel aj Štefan.
Vieš čo, dnes asi ostanem doma. Zavolám do práce, že neprídem
Vyzeral bledo až priam nezdravo, zľakla som sa.
Čo je? Si chorý?
Bolí ma hlava, mám žalúdok na vode… oprel sa o zárubňu.
Hneď som vyskočila, dlaň položila na jeho čelo a zahľadela sa mu starostlivo do očí.
Zatiaľ nemáš teplotu. Nechceš, aby som tu ostala s tebou?
Nie, Ivetka, choď do roboty, Ľubka zanes do školy a ja si ešte ľahnem. Možno mi bude lepšie.
Volaj mi, keby čokoľvek, pripomenula som mu.
Jasné, usmial sa Štefan, večer sa uvidíme.
Celý deň som mala v duši nepokoj kvôli mužovi, ktorý zrazu ochorel. Bol taký bledý a malátny. Určite sa prepracúva, myslela som si. V žalúdku mi však rástlo akési nepríjemné tušenie, že sa niečo stane.
Dnes som odišla z práce skôr, po ceste vyzdvihla Ľubka, ktorý bol ešte u kamaráta, a zamierila naspäť domov. Nepokoj vo mne len rástol, až si to všimol aj syn.
Mama, čo sa deje? spýtal sa, keď sme autom mierili k našej bytovke. Mala si prísť neskôr. A si nejaká bledá. Ste snáď obaja chorí?
Pozrela som na dvanásťročného syna. Už nebol malý, ale stále to len dieťa, nemalo by sa trápiť.
Ľubko, len mám starosti o tvojho otca. Necítil sa dobre, tak ho chcem skontrolovať.
Niečo si zabručal, ale nepýtal sa ďalej. Prišli sme domov, ja som rýchlo vyšla výťahom hore. Ľubko šiel za mnou s veľkým školským batohom. Asi nechápal, prečo som taká nervózna.
S trasúcimi sa rukami som odomkla a vhupla do bytu. Bolo podozrivo ticho, Štefan nikde. Prešla som všetky izby a vrátila sa do obývačky k Ľubkovi. Ten zbledol a takmer plakal. V ruke mal papier, ktorý už evidentne prečítal.
Čo to máš? Ukáž!
Hlas sa mi triasol. Ľubko len natiahol ruku s listom.
Iveta, prepáč, zamiloval som sa do inej. Odchádzam, byt zostane vám. Prepáč, že som odišiel potichu, bez upozornenia. Nemohol som sa pozerať na tvoje slzy, preto som nechal odkaz. Ver mi, aj pre mňa je to ťažké… A pobozkaj za mňa syna…
Hajzel… zašepkal Ľubko.
Nehovor tak, je to tvoj otec! v šoku som sa na neho pozrela.
Opustil nás! Neznášam ho!
Ľubko utiekol do izby a buchol za sebou dverami. Bolelo ho to a nechápal, prečo sa toto stalo. Všetko bolo predsa v poriadku. Opatrne som si čítala ďalej.
Lindu som stretol už pred dvoma rokmi a stále som nedokázal od vás odísť. Teraz už musím. Dúfam, že mi raz odpustíš. Prosím, neukazuj to Ľubkovi, nechcem, aby si o mne myslel zle.
Ironicky som sa pousmiala syn prišiel na všetko sám a už dobre vie, čo si má o otcovi myslieť.
Bezmyšlienkovite som sa prešla po byte, vošla do spálne. V Štefanovej skrini bolo prázdno. Až teraz mi došlo, čo sa stalo, a zrútila som sa na podlahu a horko som sa rozplakala. Celý môj život sa v jeden moment rozpadol. Nevedela som, koľko času som preplakala na podlahe. Najradšej by som sa vrátila do rána a všetko zmenila, ostala s ním doma. Ale v kútiku duše som vedela, že by to na jeho rozhodnutí nič nezmenilo. Keby ešte mal tú odvahu a povedal mi to do očí… Takto zbabelo utiekol bez rozlúčky.
Keď som sa trochu spamätala, umyla tvár a upravila sa, šla som za Ľubkom. Ležal na posteli a hľadel do stropu. Evidentne tiež plakal.
Mama, prečo to urobil?
Synček, neviem. Odlúbil si mňa, ale teba nie. Ty si stále jeho syn.
Nie, mama, jasne napísal, že musel odísť. To znamená, že jeho nová je asi tehotná. Som dosť veľký, viem, čo to znamená… Takže som mu aj ja ľahostajný. Čo ak som niečo pokazil? Minulý víkend sme mali ísť spolu na futbal, potom do kaviarne. Asi som mu už liezol na nervy, že veľa chcem?
Ťažko som počúvala tieto úvahy. Sama som cítila ten istý smútok. Ale vedela som, že syn potrebuje otca. Aj keď som mu neverila, že Štefan sa ešte o Ľubka bude zaujímať, nechcela som ich hádzať proti sebe. Pohladila som chlapca po ruke a jemne povedala:
Ľubko, nebol si mu na obtiaž. Otec nechcel, aby si ten list čítal. Našiel si novú ženu, ale ty zostávaš jeho synom. Ver mi, on sa ozve, bude ťa chcieť vidieť.
Zradil ťa, temne dodal Ľubko.
Rozumela som aj tomu. Aj ja som cítila zlosť, sklamanie, bezmocnosť. Dva roky nás klamal, pozeral do očí a odchádzal za inou.
Nasledujúce dni boli ťažké. Podala som žiadosť o rozvod, Ľubko otca nechcel ani vidieť. Všetko už chápal. Aj keď večer som ho občas počula potajomky vzlykať.
Ale časom sa to zlepšilo. Naučili sme sa žiť len vo dvojici. Štefan nakoniec nestál o to, byť v živote svojho syna. Vravieval, že má málo času, že má novú rodinu. Chodil za nami málokedy. Ľubka to bolelo, no zvykol si. Tak to trvalo asi pol roka.
Raz, keď som sa vracala z práce, v paneláku bolo počuť krik. Rozpoznala som Ľubka a Štefana. Štefan stál pri dverách, prosebne sa díval na syna, ktorý, roztrhaný a veľmi nahnevaný, kričal:
Odtiaľto vypadni! Nemáš tu už čo hľadať! Nenávidím ťa! Mama ťa už tiež nemá rada!
Ľubko, vypočuj ma… synu…
Choď preč!
Ponáhľala som sa k nim. Keď ma Ľubko zbadal, trochu sa upokojil, Štefan ku mne dychtivo vykročil.
Ivetka, vrátil som sa. Ľubko ma nechce pustiť, ale ty mi odpustíš, však?
Mama, nie! prosil ma Ľubko, no v očiach mu hrala aj zlosť.
Pozerala som na Štefana. Kedysi som ho milovala tak, že by som bez neho žiť nevedela. Ale po tejto zrade som si uvedomila, že aj keby som mu odpustila, rodina by už nikdy nebola rovnaká.
Tak čo? vykročil Štefan k dverám a chápavo sa usmieval. Pustíte ma dnu? Otecka a manžela?
Tým si bol pred pol rokom, hlas sa mi triasol, už nemáš právo chodiť do nášho bytu. Chceš polovicu bytu, daj to na súd. Ale už nie sme rodina.
Čo? Vyhodíš ma? Iveta, prepáč mi! Neviem, čo som to robil. Bez vás žiť neviem!
Odpustila som ti, ale žiť s tebou už nebudeme.
Vošla som do bytu a ticho za sebou zamkla. Ľubko sa na mňa usmial. Aj pre neho bolo ťažké vyhnať otca, ale ešte mu neodpustil.
Mama, nerob si s ním starosti. My si vystačíme aj sami dvaja.
Usmiala som sa na Ľubka a pri dverách som ešte chvíľku pozorovala v okulári, ako Štefan stojí pred dverami, potom smutne odíde. Cítila som úľavu, že som konečne dokázala vyhodiť klamára a zradcu z nášho života. Je čas prestať roniť slzy za minulosťou.
Ľubko, si hrdina, žmurkla som na syna.
Tak nezavoláme si pizzu? Oslávime to? Čo ty na to, mama?
Vedela som, že ťažké obdobie je za nami.
Prečo nie? A aj zákusky!
Usmiala som sa, keď som videla, ako sa syn rozžiaril. V posledných mesiacoch sa príliš často neusmieval, často bol smutný, ale to je už za nami. Viem, že nás čaká lepší čas. Aj keď nie hneď…
Dnes už dobre viem: Nikto nemá právo s nami zametať, hocikoľko by sme ho milovali. Sebaúcta je viac než minulosť. Na konci vždy nájdeme silu začať znovu len musíme veriť v seba a v svoje deti.
