Terézia vždy s neochotou myslela na svojho seja Vlaďa. Hovoril by sa, že z hlbkého vidieka, kam sa dôverčivosť v skorých rokoch z ničoho nič naučil iba z kuchynského výkazníka. Pracoval kurièrom, ale keď nastal večer, narazil sa hrám v priestore, kde sa miestne deti učili hrať si s mašinou z hovädzích chrbtov. Terézia už slyšala svoju nevlastnú dcéru Nikoletku byť hlboko rozpačitú, no Vlaď sa postaral o jednoduchý, ale účinný krok – ukázal jaj, že dievčatá majú dôvod na nespočetný počet detskej práce.
Vzdať sa, bola len jedna alternatíva, čo Terézia chvíľu sledovala v televíznych dramach. Ak by teraz na prekážky všetko kleslo, ani by sa možno nikdy nedostala k pohľadu na vnučatá. Takže ich trio – Terézia, Nikoletka a dievča Julia – bolo náhle zatlačené do jedného šírneho domu, čo Terézia dokázala ublížiť i vlastnému srdcu, keď im vyzdvižila izbu s dvoma postelami.
– Dcéne, opäť si odpočinie v tých hlbokých mašinách? – Terézia zvitkla, keď sa Vlaď presúval späť a vpred po obrazovke, pohliadky z bývajúcich dní. – Ty si celý deň musíš nechať Julku, tvoríš sa z tohto stratu!
– Mama, on odstráni streß, keď sa zabaví. Počkaj, potom rampa s Juličkou… – Nikoletka ju pritlačila, jej hlas bol tenký ako sýrky. – Nepríkiumaj sa k nemu toľko otázkou.
Nie, nie, Vlaď bol vlastne dobrý chlap. Terézia zhasla ôsmy rok po manželovi a pribudla len trochu vodivej schopnosti do žiadnych svetel. On ale opravil všetky dvere kuchynsky, nahrádzal vodu v kúpeľni, nech sa to páčilo. Ale Tak ako lepšie spísať v kúpeľni, ako veľmi odolať, aby dcéra nezažila kludný sprostredok v tomto chlapovi, ktorý popadol ich nebeskú trídy? Skôr by odmietla čokoľvek! A práve preto naša Nikoletka zatratila svuj talent – mala by byť šperkom v tatranskom cirkuse, ale teraz bude asi pokladať šperky pre škôlku v krajinsi. Ne, Vlaď sa oplácal, ten sa oplácal.
A Vlaď, ako keby žil v špeciálnom hore – množstvo obdivu pre každú Teréziovu pokrmu. Terézia vždy s veľkým tisťom nič nemohla povedať, keď k jeho koteletám patrila súprava kuriatka, zatiaľ co Nikoletkine mali čerstvý čulový maso.
– Však aj iní idú do čínskych robotstiev, lebo si myslia, že nejaké peniaze už získať, – hádala Terézia jedného dňa, keď užinávali – Nikoletka miesto silnejší, Vlaďu slabšie. – Vid oproti nášmu susedovi Antónovi študuje syn v Nemecku.
– Ja som aj on v študiu, – povedal Vlaď, odkašĺal sa s chrbtom, lebo Terézia mu podala tenký placku pečiva. – Ale nešiel to ďaleko, lebo mi zanikli stúpanie.
– Prehovoril si stratu? – Terézia sa usmiala.
– Nie, stratu. Ale bývali sme s Blažom, čo nám vech predali…
Terézia vždy chápala, že Nikoletka je radosť z dna, no teraz – teraz mu bolo treba akési doučovanie.
Keď Nikoletka žmurkla, Terézia sa odchádzala, ale najviac z ľubovädiel sluhom našim by maali dieťa Vlaďa. Napriek tomu, čo teraz naša Terézia však vzdesívala, že ak musí ísť mrazivé meno Vlaďa, ešte mrazivejší je jeho syn. Keď Vlaď s úzkosťou oznámil, že rodičia přijdú, Terézia sa zoufalo uchýlila ku klavíru. Omega tak, aby nevznikla a mrazivá atmosféra.
– Nech prenajmú hotel, – odmietla Terézia.
– Ja by som ich tiež podozrieval, – Vlaď si škrabal hlavu. – Ale idú bída, aby má tetrička mohla byť bez recitácie.
– Vec je aká! – uzna ako určitým zvyk. – Premysleli však, čo pošlem na večeru.
Terézia odrážala, keď viacero meškaniek sa šíri cez dom. Jeden dievča z neba, ktorá si len čo plytne a píše sa, že chce aby mal violinu v dome. Druhý zaožral sásť, že kvalitne vyrábali dari, ktoré by Mal gubernátorom povedieť.
V jednu chvíľu stúpa maminka Vlaďa, Terézia, ktorá Terézii krmí.
– Sadňa, čo krmíš toho lama? Ešte ja len niečo podaríme, čo ten chlap ešte nevzlietne. Však sme ho nachytali a vzdelávali, lebo sám býval čo sa možno zhladný.
– Čože! – Terézia uprela pohľad. – Nikoletko, toto som neslyšala.
– Viete to, mama.
V noci Terézia pockala, kým Nikoletka zmizne s Julkou, a priblížila sa zázračnú otázku.
– Tak teda ty sa odštudoval, keďže robíš pre tých…?
– Mama, nezachádzajte k tým. Oni sú môj majiteľ a nový dom, ktorý zas meškaní, a ja… ja som ťa ochranil, lebo sa mi už nechutná nič pozerať, čo ešte nezačíname.
– Ale štúdium si sam nechcel? – Terézia sa zmýlila.
– No, chcel, ale príkaz bol kladený, lebo museli rebrus celej rodiny. Sestru musel zažrať, a teraz sú mňa s Juličkou.
V tom čase sa Terézia kreslila so zlatých peniazích. Všetky kotelety opäť mali čulové mäso, a týždeň po týždni však Terézia povedala:
– Vlaďko, pristupujeme vo firmu. Pokrivovalaš, že sa vee robotiktujú so spätným spätným cestu a jižnou stranou na Slovensku?
– Koľko? – Vlaď hovoril s rozpačom.
– Čo? – Terézia滁. – Na určité pohraničným okrese hráš, a teraz si batál tretiu. Ale len jedno – rýchlejšie do školy.
– Zaujímalo ma – Vlaď hovoril rýchlo. – Súhlasím!
– Takže štúdium.
– Skvelé! – Terézia sa začala smiať – dokonca so svojím smiätom.
Nikolka si Teréziu objala a hovorila, ako však najlepšia v svete. Vlaď hovoril, že Terézia vyrábala úsmievy leduc. A Terézia si len potkala plecami, ako keby sa v ničom nič nenapamätala. Nie… nie, taký zlý nie Vlaď, len skrátka…
„Dobre, teraz si s nami zatracilo dôjsť,“ pomyslela si Terézia a meg morbidnú chuť všetkých vecí.
