Dievčatá, priznajte sa, kto z vás je Lívia? Dievka nás s kamarátkou preskúmavým pohľadom s náznakom prefíkanosti obzerala.
Ja som Lívia. A čo? prekvapene som odvetila.
Tu máš list, Lívia. Od Viktora, neznáma vytiahla z vrecka županu pokrčenú obálku a podala mi ju.
Od Viktora? A kde je on sám? vydesila som sa.
Presunuli ho do ústavu pre dospelých. Čakal na teba, Lívia, ako na manu nebeskú. Celé dni hľadel oknom. A tento list mi dal, aby som mu skontrolovala chyby. Nechcel sa pred tebou strápniť. No, ja musím ísť. Čoskoro obedujú. Som tu vychovávateľka, dievčina sa na mňa pohŕdavo pozrela, povzdychla si a utekala preč.
…
Raz sme sa s kamarátkou, Martou, počas letných prázdnin náhodou zatúlali na územie cudzieho ústavu. Bolo nám šestnásť, žiarilo slnko a túžba po dobrodružstvách nás viedla neznámymi cestami.
Sadli sme si na lavičku, smiali sa a rozprávali, keď zrazu prišli dvaja chlapci.
Ahoj, dievčatá! Nudíte sa? Môžeme sa zoznámiť? jeden z nich mi podal ruku. Ja som Viktor.
Ja Lívia. A toto je moja kamarátka Marta. A tvojho tichšieho priateľa ako volajú?
Ján, tiššie povedal druhý.
Chlapci pôsobili staromódne až príliš slušne. Viktor prísne pokrútil hlavou:
Dievčatá, prečo nosíte také krátke sukne? A Marta má príliš odvážny výstrih.
Hm… Chlapci, nepozerajte tam, kam nemáte. Mohli by ste z toho šilhať, smiali sme sa s Martou.
Nedá sa nepozerať. Sme muži. A ešte k tomu fajčíte, či nie? Viktor pokračoval v dotieravých otázkach.
Samozrejme, že áno. Ale len na show, žartovala sme.
Až vtedy sme si všimli, že chlapci mali problém s nohami. Viktor sa ťažko pohyboval, Ján výrazne kulhal.
Vy ste tu na liečbe? napadlo ma.
Áno. Ja som havaroval na motorke. Ján nešťastne skočil z útesu do vody, Viktor odpovedal naučenou frázou. Čoskoro nás prepustia.
Vtedy sme s Martou ešte neverili, že Viktor a Ján boli od detstva odkázaní na ústavnú starostlivosť. Žili v uzavretom svete bez nádeje na útek. My sme pre nich predstavovali závan slobody.
Každý z nich mal pripravený príbeh o nehode, páde, bitke…
Ukázali sa byť múdrymi, vzdelanými, nad svoj vek vyspelými.
Začali sme ich navštevovať každý týždeň.
Najprv z ľútosti, potom pre radosť, ktorú sme im prinášali.
Viktor mi vždy doniesol kvetinu z najbližšieho záhonu, Ján pre Martu vždy poskladal origami.
Keď sme sedeli na lavičke, Viktor sa ku mne vždy naklonil, zatiaľ čo Ján ostal otočený k Marte, ktorá sa červala, no v jej očiach bolo vidieť, že si jeho pozornosť užíva.
Leto utekalo ako voda.
Prišiel dážďový jeseň, začal sa školský rok a my sme na chlapcov zabudli.
…
Prešli maturity, posledný zvonec, maturitný ples.
Keď sme sa s Martou vrátili do ústavu, nikto neprišiel.
Až tá vychovávateľka s listom.
Roztrhla som obálku:
Milovaná Lívia! Si môj najvzácnejší kvet! Moja neuchopiteľná hviezda! Asi si nepostrehla, že som sa do teba zaľúbil na prvý pohľad. Naše stretnutia boli pre mňa dychom, životom. Pol roka márne hľadím z okna, či ťa uvidím. Zabudla si na mňa. Aká škoda! Naše cesty sú odlišné. Ale vďaka tebe som spoznal skutočnú lásku. Pamätám si tvoj jemný hlas, úsmev, ktorý ma priťahoval, tvoje nežné ruky. Je mi bez teba zle, Lívia! Keby som ťa aspoň raz ešte videl! Chcel by som dýchať, ale nemám čím…
Mne a Jánkovi už osemnásť. Na jar nás premiestnia do iného ústavu. Asi sa už nestretneme. Moja duša je v troskách! Dúfam, že ťa časom prekonám.
Zbohom, nevýslovne milovaná!
Podpis: Navždy tvoj Viktor.
V obálke bol suchý kvet.
Hanbila som sa. Srdce mi stiskl pocit, že nič už nezmením. V mysli mi bleskol citát: Sme zodpovední za tých, ktorých sme si privykli.
Netušila som, aká búrka sa v Viktorovi odohrávala. Nemohla som mu však lásku vrátiť. Cítila som k nemu iba priateľstvo a úctu k jeho múdrosti. Koketovala som, škádlila som ho, nevedomky podnecujúc jeho city. Nečakala som, že moje žarty v ňom založia požiar vášne.
…
Odvtedy uplynulo veľa rokov. List zožltol, kvet sa rozpadol na prach. Ale stále si pamätám naše nevinné stretnutia, bezhraničný smiech z Viktorových vtipov.
…
Tento príbeh má pokračovanie. Marta sa zblížila s Jánom, ktorého rodičia odmietli pre jeho postihnutie mal jednu nohu výrazne kratšiu. Marta vystudovala učiteľstvo a teraz pracuje v ústave pre postihnuté deti. Ján je jej milovaný manžel. Majú dvoch dospelých synov.
Viktor, podľa Jánových slov, žil osamelý život. Keď mal štyridsať rokov, jeho matka ho odviezla na dedinu. Potom o ňom stopy miznú…
