Nedočítaná kniha
No dobre, Jarka, ja idem! Nevystrájaj, nemusíš ma vyprávať. Prídem neskoro! Na zajtra mi priprav tú modrú košeľu a nohavice, nezabudni! Treba ich vyzdvihnúť z čistiarne! zakričal z predsiene Viktor, rýchlo prehodil trenčkot, na chvíľu sa upravil pred zrkadlom, schmatol klobúk a treskol dverami tak, že okienko na ventilačke iba tak zarinčalo.
“Prievan…” pomyslela si Jaroslava Michalová, vypla vodu, poutierala si ruky do zásterky a nakukla z kuchyne do chodby. Všetko po starom slnečný chodbička s veselou tapetou, rodinné fotky na stene, dve široké, dve úzke pásy tapiet, jemná bledomodrá; Jarkin kabátik visí na vešiaku. A ešte…
Jarka sa zamračila.
Balíček! Viktor zabudol balíček, v ktorom mala byť desiata! Sama dnes hneď ráno kvasila a piekla pirohy s cibuľou a vajíčkom, ako to má Viktor rád. Pripravila ich špeciálne na dnešný deň, veď Viktor ide na stavbu tam sa nenaješ, domáce je domáce!
Takže, rýchlo zhodila zásteru, uhladila si vlasy, tak ako bola v domácom šate s krátkymi rukávmilienkami a s fľakom od kávy na sukni, schmatla ešte teplý uzlíček a vybehla z bytu, balíček pritiskla k prsám ako novorodenca. Našťastie, spomenula si na kľúče, inak by do bytu len tak ľahko nevošla! Spustila sa dolu schodmi, držala sa lakovaného zábradlia, čo sa krútilo ako had štvrté, tretie, druhé poschodie…
Jarka, na rozdiel od iných domácich paničiek, by predsa len nezakričala z okna na muža, ak by ho včas uvidela pred vchodom. Kam by to prišlo, taká neserióznosť! Sama mu balíček odovzdá a ešte sa aj rozlúči, nastaví líčko, Viktor ju suchými perami pusu dá, prikývne, že už musí…
Rýchlo zadychčaná Jarka vybehla na dvor, treskla dverami, až sa to ozývalo po celej bytovke darmo, už nemá dvadsať, ale veď štyridsaťdeväť stále nie je dôchodkový vek, nie?
Hneď pohľadom hľadala známu mužskú siluetu v sivom trenčkote a bledom klobúku.
Viktor miloval dlhé kabáty nezapínal si ich, nech sa palety len tak zmietajú vo vetre ako krídla. A ešte klobúky mal ich požehnane, pre každé ročné obdobie zvlášť. O čiapky a klobúky sa Jarka starala, čistila, nakupovala nové, udržiavala. Mala z toho radosť.
Klobúk je štýl! šermoval Viktor rukami, keď sa syn Miško, pokrstený po dedovi, smial otcovi. Vy, mladí, tomu nerozumiete, ste samá umelina a koženka!
Kdeže je Viktor?
Aha, už vychádza z brány na rušnú, slnečnú ulicu. Ak si Jarka nepospíši, Viktor naskočí do autobusu a z pirohov nebude nič, ba ani rozlúčka nebude…
Jarka sa rozbehla po dvore, počas behu zdvorilo kývala susedkám, ktoré si už vyšli na lavičky chytať slnko. Babičky v háčkovaných svetroch sledovali jej maratón a kývali jej ako na znak súhlasu taká láska, také rodinné šťastie!
Čo sa stalo, Jarka?! ozvala sa babka Gusta na chudú Jarkinu siluetu.
Desiata! Viktor zabudol, pirohy má tu! zakričala Jaroslava cez plece.
Babka Gusta súhlasne prikývla a usmiala sa: pirohy sú fajn, láska ešte lepšia!
Medzitým Jarka už vybehla z brány, chcela by zakričať, ale… Zostala stáť, zarazene hľadí na muža, schladnuté ramená, akoby v miestnosti ktosi zhasol svetlo a nastala tma, že sa ani dýchať nedá. Jarke sa zatočila hlava, chytila sa odkvapovej rúry.
Viktor stál bokom pri zastávke a objímal pod pazuchou nejakú mladučkú, vyprsenú slečinku. Slečinka sa smiala, krútila ramenami, Viktor sa na ňu díval zhora a tiež sa usmieval. Naraz slečinka odsunula Viktora, prezrela si ho od hlavy po päty, on sa však ešte viac zohol, chcel jej bozkať ruku. Slečinka mu ruku vytrhla, azda mu aj jednu strelila, Viktor sa vystrel, možno sa urazil aspoň tak Jarka čítala z jeho tváre. Ale v okamihu už zase kajúcne šúchal slečinke po chrbte, vytiahol bonboniéru z vrecka a ponúkal jej. Slečinka, jasne, že Jarka už o nej v duchu hovorievala inak, začala sa vyškierať, vyplazila jazyk, skúšajúc bonbón.
Jarke prišlo zle. Preboha! Viktor je rešpektovaný, dospelý, už takmer senior, a príde si takto slizúňať pred nejakou pipkou!
Slečinka mala pekné modré letné šaty, biele bodky, až z toho šla oči prekrížiť. Vo vlasoch mala stuhu vo farbe šiat, účes akurát, sandálky na opätku.
Jarkin pohľad lietal po jej postave a Jarka fakt nevedela, čo má s tým úžasným balíčkom teraz robiť, s tými sprostými pirohmi, ba vlastne s celým životom…
Prišla električka, masa ľudí sa natlačila dovnútra, Viktor podal dievčinke ruku, pomohol jej nastúpiť, dvere sa zavreli.
Keď električka pomaly odchádzala od zastávky, zdalo sa Jarke, že Viktor na ňu hľadí. Zaraz zacítila hanbu za svoje domáce šaty, zošuchané papuče a ten nešťastný balíček s pirohmi.
Jaroslava Michalová sa prudko otočila, šla naspäť. Kráčala cez dvor medzi susedky v pestrých šatách, už si dávno vyzliekli svetre a rozvaľovali sa ako tulene pri kvetinovom záhone. Takmer narazila do babky Gusty.
Sudy nezaniesla, Jarka? Neprišla si včas? podpichovala Gusta a kývla na balíček v Jarkinej ruke. Sudky povedala naschvál, lebo Jarkine snahy zamiesiť a vyhovieť manželovi nikdy neschvaľovala, taká tá mäkká opatera ako v topenom masle.
Neprišla, bezmocne pokrčila plecami Jarka.
Škoda. To sa pokazí! mudrovala Gusta. Pošlem Jara. Ty si dnes doma?
Jaroslava Michalová len nejasne kývla.
Tak dobre. Nech si dá. On pirohy ľúbi, ja s cestom nešmatlám. Dovolím si, však? Čakaj!
Babka Gusta sa zrazu rozohnala a začala gestikulovať na traktor vo dvore.
Preč! Preč, chlape! Zase mi rozbiješ petúnie striekajúcim blatom! Obracaj mašinu, odchod! handrkovala sa s vodičom, no Jarka už nechcela nič počuť.
Šuchla sa do tmavej, chladnej chodby domu. Jej tiché krôčiky klopali o mramorové schody a jej tichý vzlyk sa miešal so škripaním dverí, až napokon utíchol.
Koniec. To je koniec. Koniec rodiny, tepla, útulnosti, koniec dôvere, koniec viery v ľudí. Ale veď ľudia je príliš široký pojem. Ale muž… Muž je základ, to jediné, čo Jarke kedysi dali, zverili, prikázali ho chrániť a opatrovať. A čo teraz?
Jarka si škaredo sadla na stoličku v predsieni, z balíčka sa vysypali pirohy. Kocúr Félix sa priplazil, obtieral sa o jej nohy, mrmlal, žobral jedlo. Ale Jarka nič nevidela, všetko ešte stále hľadela na to modré šaty v bodkách a ich nositeľku. A na Viktora. Po lícach jej tiekli slzy, horúce, také trpké, až sa jej páčilo necítiť sa povinná šíriť okolo seba žiarivý úsmev spokojnej manželky, ale jednoducho si sadnúť a dopriať si vlastný malý bôľ, čo ženské srdce unáša lepšie než chlapi vôbec tušia…
Ako dlho tak sedela, netuší, ale zrazu sa niečo zabúchalo do dverí, kocúr Félix ušiel, slabošsky a potichu.
Nezamknuté dvere zavŕzgali a do škáry strčil hlavu sused Jaro, Gustin muž. Mastný nos, líca s pupencami, mäsité pery, kučery lesklé ako bravčovina, krk sčervenený v Jare bolo všetko… také lacné? Ale Jaro bol stále vlastne náš, kultúrne založený, len trochu… no, Viktor vravel, že nie je celý za päť.
Maliar, Jarka, rozkladal rukami, a ešte riaditeľ galérie! Umelci sú takí pomätení, inak by šedli v úrade a niečo by z nich nikdy nebolo…
Jarka si utrie slzy, zdola pozrie do veľkých, belasých, čestných očí. Ak by nebol maliar, mohol by byť kňaz, prebehlo jej hlavou ale veď profil na to má.
Jaro Ivanovič? To ste vy? nesmelo sa spýtala.
A na koho vyzerám? Ja, Jarka, ja. Gustina mi vravela, že máš pirohy na vydaj? U nás, chápeš, kuchyňa v rozklade, Gustina mení nábytok… Jaro si povzdychol. Nevarí mi už niekoľko dní, vraj choď do reštiky. Omrzelo ma to…
Skrivil pery, zabodol sa do chcejsi svetlej žiary v predsieni presne v strede medovožltej štvorcovej slnečnej škvrny.
Počkaj, zhodím topánky, zrazu mudroval ako dedinčan. Sú mokré. Šliapol som do kaluže. A ponožky tiež! ukázal si na chodidlá, Jarka skromne sklopila zrak. Nohy ako nohy, len ten veľký palec ceril dierku.
Jarka už ani nevie ako, ale berie topánky a nesie ich sušiť na balkón.
Daj to sem! zaprskol Jaro, Jarka zarazene zastala.
Ale musia uschnúť, prechladnete! zašepkala.
Moje nohy, moja robota! Daj nazad! mudruje Jaro, usmieva sa šibalsky a trasie kučerami.
Jarka sa však nenechala odradiť. Hosť predsa nemôže odísť v mokrých topánkach! Nikdy!
Uložila Jarove topánky na slnku na balkón, odepchla Félixa, povzdychla si. Jaro už trieska niečo v kuchyni, potriasa nohami.
Jarka! Domáca! Čaj by bodol, vieš? Už sto rokov som nepil taký tmavý silný s citrónom! Zohrej, suseda! Ach, unavený som… a natiahol nohy cez celú kuchyňu, Jarka ledva prešla, iba zázrakom neprevrhla čajník.
Jasné! Idem, hneď, zamrmlala Jarka, automaticky zapla sporák, čajník tresla na platňu, v duši búrka, chladno, bolí.
Viktor… Ako mohol? Odkročí od domu a už sa motá s cudzími!
Jarka sa rozhorčila kde až môže Viktorov úlet zájsť?
To je blbosť! Určite iba omyl! Išli spolu náhodou, kolegovia… upokojovala sa rozumným maminým hlasom. Keď príde, buď milá, pohladíš, vyhreješ, zabudne!
Jaro zrazu zvraštil obočie.
To čo, Jarka? Chceš mi naliať starú vodičku? Nový daj predsa! schmatol elegantnú bielu kanvičku s modrastými kvietkami, nadvihol viečko, privoňal, ohrnul nos. Nie, to je do smetia! Porádna čerstvá! Tak, ako sa patrí!
Ale som ju len pred chvíľou zaliala! urazene frflala Jarka, no kývla a preliala starý čaj.
Nový čaj, to je nič. Viktor… Čo s tým?!
Konečne čajník pískol, v liatej pare zavonial silný indický, so slonom, trochu horký, trochu kyslý.
Tak, už sa páči! Ale pohár mi daj z tej sady, cobalt slične preplietaný zlatom. Tie mám rád! A pirohy! Na slávnostný tanier! A kým budem jesť, zašiješ mi ponožky. Gustina nevládze, venuje sa skrinkám, ale mňa tlačí do palca, bolí! a peovedal, prehodil si hlavu na bok, aby mal výjazd za blázna.
Jarka Michalová, vážená osoba, bývalá učiteľka, už dávno na dôchodku, obetovala rodine celý čas, bývala kultivovaná a vzdelaná, pozerala na dieravé ponožky s nefalšovaným odporom. No ruky ju už samy od seba nútili brať ich a šiť.
Po sekunde však Jaro stisol päsťou po stole, prijal posturu obra, rozčapený, rozdychčaný, naťahuje ruky, Jarke je až strach.
Vy ste sa úplne stratili, Jarka! Čo to? Nemáte sa rada?! Poriadna ste žena, nesmiete byť mojkáčik, ktorý dá každému pre seba skákať! Gustina hovorí, že ste bola celá iná! Kráčali ste dvorom a aj vtáky na kríkoch stíchli od úžasu! A teraz? Ste handra na kuchynské dlážky! Fúha!
Tľapol rukou, čajníky na stole cinkli, pirohy sa naklonili, schovali krásne chrumkavé rožky.
Načo ste vôbec prišli? Načo mi toto všetko hovoríte? Nechcem! Viktor… môj Viktor… s inou ženou… Videla som to! Išla som pirohy odovzdať… Jarkine oči sa naplnili slzami, vypršali cez mihalnice, na obrus.
A potom sa všetko zase utíšilo, záves prestal v prievane vlnieť, hodiny na stene zastali, aj na dvore utíchlo.
Jaro si povzdychol, zabručal:
Práve preto Viktor hľadá inde. Kdeže sú tvoji žiaci, čo za tebou utekali, aby si im opravila známky? Teraz len Viktorko, daj si čiapku, Viktorko, nechaj to na mňa napodobnil Jaro.
Jarka sa urazila, no potom sa usmiala Jaro to naozaj zahral výborne. Takto nejako to aj vyzerávala…
Som kvočka, však? Pravda. Netreba odpovedať. Ale, viete, mne sa to páči, starať sa a chrániť. Mám pocit, že…
Ale od tej tvojej starostlivosti mu už všetko zvädlo! My, ženy, chceme trochu vášne, nie iba ponožky a polievky! Miško sa odsťahoval a ty si celú matku premiestnila na muža. A Viktorovi sa s inou cíti mladý
Jarka nerozumela. Alebo nerozumieť nechcela. Stará sa, dala rodine celé srdce, stratila samu seba…
Z práce odišla, pred desiatimi rokmi. Žiadne nočné opravovanie zošitov, iba teplo a domáci poriadok. Kým mal Viktor zápal pľúc, prestala učiť aj doma, lebo mu študenti vadili. Aj spievanie pri upratovaní zanechala, rádio vypla, maľovanie skončilo Viktorovi už aj vôňa ľanového oleja prekážala. Plátna na povalu, štetce do zásuvky, olej do koša.
No a čo potom? spýtala sa sama seba v odraze na vitríne. Manikúra? Kedy? Nové šaty? Načo, nikam nechodíme. Opätky? Nehaň sa, žily ti trčia! smial sa raz Viktor. Topánky na povalu.
Kamarátky volali sporadicky, Miško raz za mesiac, najedol sa, s balíčkom odišiel.
A hotovo…
Čo tu vešiaš nos, susedka?! Zdvihni sa! Vstaň, kým si mladá! Si v rozkvete! Ruža naša! Vstaň a buď hrdá! Inak Viktor ostane vo vlaku s inými! zamlaskal prstom po stole Jaro. A tvoje pirohy sú fantázia! Ešte keby som mal osemnásť… Naletel by som ti, veru!
A odišiel. A Jarka ostala…
…Viktor sa vrátil neskoro, trošku podnapitý, trochu pokrčený. Smrdelo z neho parfumom a vínom.
Konferencia sa pretiahla, podal jej aktovku, zaškľabil sa, že ho seklo v krížoch. Nalej čaju. A zemiaky chcem. S borovičkou. Zo slzou. Čo stojíš? Veď hovorím…
Jarka aktovku neprevzala. Prikázala mu poodstúpiť, lebo potrebuje postaviť kufrík.
Kam ideš?! Čo sa deje? okúkal elegantnú ženu so sponou vo vlasoch, s náušnicami a pieskovými šatami, Jarka bola frajerka, Viktor hneď zvädol.
Do práce idem na služobku. Poradíš si tu sám… Zo slzou, alebo bez, ale sám, pokrčila ramenami Jarka.
A zemiaky? Košeľu mi na zajtra vyžehlíš? zahral prísne Viktor.
Jarka najprv zaváhala, ako by išla žehliť, potom len mávla rukou.
Sám. Alebo nech príde tá druhá. Ja proti nej nič nemám, Viktor. Ak vám je tak lepšie pokojne. Maj sa. Idem!
A vybehla z bytu, zavadila sa na schodoch, lebo kufríková rúčka treskla do dlane zlá ergonomika! No uháňali už opätky po schodoch, šaty sa mihli v tme, vonku zaprskalo taxi, ticho.
Viktor sa skrčil k schodisku, chcel niečo zakričať, no iba slabo zastonal, v chrbte pichlo, v očiach sa zablyslo slzami.
Jaaarrrka… zašepkal…
Kde si, Jarka? Teraz by natrela, premasírovala, natiahla hrejivý šál, potom pritúlila…
…Fanka? To ste vy?… zašepkal Viktor do telefónu. Áno, viem, nemám volať, lenže mňa seká, Fanka! Natriete mi chrbát… aj niečo navaríte… Do kuchyne neprejdem, Fanka! A my nie sme cudzí! Čože?…
Slúchadlo praskalo, potom seklo, zložila. Fanka nepríde, nenatri, nevyžehlí košeľu, nepritulí sa. Ona nie je Jarka. Ani trochu. Katastrofa…
Doplazil sa do kuchyne, na tanieri studené pirohy, zastonal. Už nie des, ale tragédia. A všetko si spôsobil sám! Och!
…Jaroslava Michalová sa vrátila ďalší deň do bytu s lekárom a kyticou. Sama si kúpila ruže, aranžovala si ich do krásnej vázy z českého krištáľu. Voňala parfumom a mierne cigaretami. Hej, Jarka si niekedy pri strese zapálila.
Počkajte ešte, ešte ruku nestrieľajte! zadržala doktora pri injekcii.
Muž zastonal, úľava žiadna.
Čo je? neveriacky doktor.
Moment. Viktor, čo si jej sľúbil? Také sa len nestretávajú si na ňu už starý! sklonila sa Jarka nad spotenou mužovou tvárou.
Nie som starý! Ešte v rozkvete…
Dôchodok, dokončil doktor. Tak čo ste jej sľúbili? Hovorte, lebo idem preč!
Miesto! Titul! Ale nič nezíska! Už viem, aká bola, Jarka, len ty si pre mňa! Prepáč! Ona nič nedostane!
Dostane. Si chlap a sľuby sa plnia. Bude mať miesto aj titul, nech nie je ponížená. A ty odídeš z inštitútu. Kam pôjdeš je tvoja vec. Od budúceho týždňa mám zase prácu. Žehlička na polici, košele v práčke. Nepáči? Rozvod! Jasné?
Viktor zafučal, pretočil oči, poutieral čelo rukávom a prikývol. Chrbát bol otrasne bolestivý, Jarka sa vysmieva, doktor na jej strane, Jaro sa díva do dverí a možno aj Gusta sa ešte priráti hanba bez konca!
Jasné. Všetko jasné. Pichnite rýchlo, sadisti! Inak dokotúľam!
Jarka prikývla. Lekár mohol začať…
…Fanka bola šťastná. Aké šťastná! Kandidátska práca narýchlo splácaná klapla, titul vo vrecku, skvelý flek. Všetko vďaka tomu popletenému dedkovi, Viktorovi.
Teraz si ho nevšímala. Načo? Manželka dá jasne najavo, že titul môže vziať, vyštvať ťa ľahko! Takže Fanka si nájde niekoho iného.
Viktor dal výpoveď. Všetkých to prekvapilo. Namiesto teplého miesta. On však vravel iba, že dal slovo. Komu a prečo, neobjasnil.
Na rozlúčku zorganizoval banket, priviedol ženu v perlových náušniciach, tancoval s ňou tango, a ako sa na ňu díval… Ako na Fanku ani omylom.
Prečo? Čo je na tej Jaroslave Michalovej také zvláštne?
Jednoducho, všetko. Ona je samotný vzduch, ktorý Viktor dýchal celý život. A kým je vzduch, nikto si ho nevážil. No keď Viktor zostal v prázdne, pochopil, čo stratil. Nešlo tu o chrbát ani teplý bok. Jarka bola stále tá neprečítaná kniha, tajomná, korenistá a sladká ako julová jahoda, ktorú kedysi Jarka chrúmala pri mori. A nikdy tú knihu nedočítaš, nikdy poslednú stránku neotočíš. Nech to tak už zostane!
A Fanka tá možno ešte nedorástla. Alebo nie je ta správna čitateľka. Život ukáže…
