Nedokončená kniha
No tak, Miroslava, odchádzam! Neprevádzaj ma. Prídem neskoro! Priprav mi na zajtra modrú košeľu a nohavice, nezabudni! Z čistiarní treba ešte zobrať! zvolal z predsiene Viktor, rýchlo si navliekol plášť, zahľadel sa kriticky do zrkadla, schytil klobúk a odbehol, buchnúc za sebou dverami.
Tak silno, že sa roztriaslo sklo v pootvorenom okne.
Prievan… pomyslela si Miroslava, vypla vodu, poutierala si ruky do zásterky a vykukla z kuchyne. Všetko po starom slnkom zaliata chodba končiaca v predsieni, fotky na stenách, tapety s veselými prúžkami dve široké, dve úzke, jemne modré, jej kabátik na vešiaku. A…
Miroslava sa zamračila.
Balíček! Viktor zabudol balíček, v ňom sú predsa pirohy! Sama ich dnes vyrábala už za úsvitu, plnila cibuľou a vajíčkom, presne ako Viktor rád. Pripravila ich práve na dnešok, lebo Viktor ide na služobku a tam sa poriadne nenaje, domáce je vždy najlepšie!
Rýchlo si strhla zástery, upravila vlasy, ešte v domácom šate s krátkymi rukávmi a s fliačkom od kávy na leme uchopila teplý balíček a pritisla ho k hrudi, akoby niesla bábätko. Vybehla z bytu našťastie na kľúče nezabudla, lebo inak by mohla sedieť na chodbe pri zamknutých dverách! Ponáhľala sa dolu schodmi, držala sa lakovaného zábradlia, čo sa vinulo ako stuha. Štvrté, tretie, druhé poschodie…
Mohla by ako iné ženičky zakričať Viktorovi z okna, keď už by vyšiel z bytovky, ale to by vraj nebolo vhodné, nie je to jej štýl. Sama mu ten balíček donesie, ešte ho stihne pobozkať na líce, Viktor jej dá pusu suchými perami, kývne a už pôjde…
Z behu Miroslava lapala po dychu, vybehla pred panelák, dvere buchli o stenu, za čo už má štyridsaťdeväť a pobehať dá námahu.
Rozhliadla sa, kde je známa postava v sivom plášti a svetlom klobúku.
Viktor mal rád dlhé plášte, tie vietor rozfúka, zažartuje s nimi; a klobúky na každý ročný čas iný. Miroslava sa starala o čistotu klobúkov, nové dokupovala, udržiavala ich v lesku. Celý život sa starala.
Klobúk je štýl! tvrdil Viktor, keď sa syn Ondrej (tak, ako jeho nebohý starý otec) smial otcovi. Vám, mladým, to nedochádza, vy ste syntetika a umelina!
Kde je Viktor?
Tam ide, už vychádza z dvora na slnkom zaliatu ulicu plnú ruchu. Ak sa Miroslava nepoponáhľa, Viktor naskočí do autobusu a bude po všetkom…
Rozbehla sa po asfalte, pokývla starej susedke v háčkovanom svetri, opaľujúcej sa na lavičke. Susedky pozorne sledovali Miroslavu, kývali, akoby sa tešili z jej lásky a rodinného šťastia.
Čo máš také narýchlo, Mirosla?! spýtala sa babka Gusta za jej chrbátom.
Obed! Viktor zabudol, pirohy mu nesiem! zakričala Miroslava ponad plece.
Babka Gusta prikývla, usmiala sa: pirohy i láska, to je dobre. To je paráda.
Miroslava však práve vybehla z dvora, chcela zakričať, no… zmeravela, pozrela na muža, ramená jej klesli, zhaslo v nej, akoby práve zhaslo slnko. Zachytila sa dlaňou o odkvap.
Viktor stál bokom k nej, už na zastávke, a pri ňom visela pod rukou mladá žena s plným poprsím. Smiala sa, spôsobne hýbala ramenami, Viktor sa na ňu díval, aj on sa smial. Potom sa ona odtiahla, pohŕdavo naňho pozrela, Viktor sa nachýlil, chytil ju za ruku, chcel ju pobozkať. Ona mu však ruku vytrhla, akoby mu dala facku. Viktor stuhol, podľa Miroslavy sa nahneval. A potom zasa sklopil hlavu, pohladkal ju po chrbte a podal jej cukrík z vrecka. Tá pani sa zasmiala, otvorila ústa nech ponúkne…
Miroslave prišlo zle. Preboha! Viktor, vážený a starší muž, sa podlizuje takej mladej ženskej, nemá žiadnu hanbu!
Mala na sebe krásne letné šaty, modré s bielymi bodkami, až jej z toho prechádzali oči. Vo vlasoch stužka, účes upravený, na nohách sandále.
Miroslavin pohľad kĺzal po jej postave, nevedela, čo s tým balíčkom, s pirohmi, s celým svojím životom…
Zastavil autobus, ľudia sa rýchlo natlačili dovnútra, Viktor pomohol svojej spoločníčke nastúpiť. Dvere sa zabuchli.
Keď autobus odchádzal, zdalo sa Miroslave, že Viktor sa na ňu díva. A v tom sa zahanbila, za domáce šaty, zošité papuče a balíček pirohov.
Otočila sa a ponáhľala späť, prešla cez dvor okolo susediek, ktoré už zhodili svetre a v pestrofarebných šatách odpočívali na lavičkách, pri záhone takmer narazila do babky Gusty.
Tak čo, sudky, Mirosla? Nestihla si? spýtala sa, vybrala z úst cigaretu a kývla na balíček v Miroslavinej ruke. Zámerne ho nazvala studkami, lebo nikdy Miroslavinu starostlivosť o muža neschvaľovala.
Nie, nestihla som, zamumlala Miroslava.
Škoda. Ostane nazmar, prikývla Gusta. Pošlem ti Ondreja. Si dnes doma?
Miroslava neurčito kývla.
No, dobre. On zje. Pirohy miluje, ja ich nerobím, neznášam cesto. Aha, čakaj.
Gusta sa naraz rozhliadla, rozohnila sa a utekala k traktoru, čo vchádzal na dvor.
Daj pokoj! Čo si myslíš! Zase mi prebehneš petúnie! Uhnite! hádala sa s vodičom, zatiaľ čo Miroslava už nepočúvala.
Pomaličky kráčala do vchodu, vošla do tichej chladnej chodby. Jej kroky dunivo zneli na mramorových schodoch, vzlyk preťal vŕzganie dverí, potom stíchol.
Hotovo. Toto bolo hotovo. Koniec rodine, teplu, istote, koniec dôvere, koniec viere v ľudí. Ale ľudia, to je priveľké slovo. Muž… Muž je niečo základné, ten, komu ťa rodičia odovzdali, prikázali chrániť a milovať. A teraz? Ako ďalej?
Miroslava si nepekne sadla na stoličku v predsieni, z balíčka sa vykotúľali pirohy. Kocúrik Fedor sa prišiel obtierať o jej nohy, žalostne mňaučal, vypytoval si jedlo. Ale Miroslava si nič nevšímala, nevidela. Stále bola pri odkvape a sledovala mladú ženu v šatách s bodkami. A Viktora. Po lícach jej tiekli slzy, horúce, ženské, až jej bolo sladko žialiť, nebáť sa ukázať slabosť, neskrývať smútok pod masku usmiatej ženy…
Koľko tam sedela, netuším, keď niekto otváral dvere, Fedor vystrašene utekal preč.
Do škáry dverí strčil hlavu ujec Ondrej, Gustav muž. Mäkký nos, líca s jazvami po ovčích kiahňach, plné pery, kučeravé vlasy a červený krk na Ondrejovi bolo všetko… akési príliš jednoduché na túto štvrť. No predsa bol svoj intelektuál, len trochu čudák.
Maliarka je to, Miroslava… rozkladal rukami Viktor. A talentovaná! Riaditeľka galérie! Takí sú vždy trochu… zvláštni. Bez toho by prišli o svoj dar…
Miroslava si zotrela slzy a zahľadela sa do jeho jasných modrých očí. Ak by nebol maliar, bol by určite kňazom, napadlo jej.
Ondrej Jozefovič? Vy? prekvapene povedala.
A na koho by som bol podobný? zasmial sa Ondrej. Gusta mi povedala, že máš navyše pirohy? My máme v kuchyni rozrobený nábytok… Nevaria mi, mám sa stravovať kdesi po reštauráciách. Fuj…
Akoby vzlykol, trasúce sa kučery, široké plecia tesno v predsieni, kde sa do štvorca slnečného svetla vošiel ako do pasce.
Len počkaj, vyzujem si topánky, pustil sa do vyzúvania, dedinskou slovenčinou si brblal pod nosom. Vlhké mám. V kaluži som stúpil. Aj ponožky dám dole, hej! kývol hlavou, Miroslava sklonila oči. Nohy ako nohy, veľké číslo. Ponožky z galantérie, na gumičke pásik, nič zvláštne. Len… palec už trčí cez dierku.
Miroslava spontánne odniesla mokré topánky na balkón, dať ich usušiť.
Polož ich naspäť! zakričal Ondrej, ona sa zarazila.
Ale to nejde, musíte ich usušiť, ešte ochoriete, zašepkala.
Moje telo moja vec! Vráť naspäť! vystraja Ondrej a pritom potmehúdsky žmurká.
Miroslava nevypočula. Hosť predsa neodíde v mokrých topánkach!
Uložila Ondrejove topánky na slnečný kúsok balkónu, vyhnala Fedora, vzdychla si. Ondrej už šuchoce po kuchyni.
Mirka! Miroslava! Gazdiná! Čaju by, hej? Veľmi dlho som nepil pravý čaj, tmavý ako pohánkový med, s citrónom! Urob, susedka! Už mám toho dosť… a vystrčil do dverí obrovské nohy, nech Miroslava musela obchádzať a mohla zakopnúť.
Hneď, šuškala Miroslava, automaticky zapla sporák, dala variť vodu. V hlave jej zúril vietor, zima a bolesť.
Viktor… môj muž… Ako mohol? Ešte len od domu dva kroky, už s inou… hanebník!
Zapýrila sa, rozmýšľala, koľko toho tie jeho zálety znamenajú.
Nie! To je určite niečo iné! Iba sa náhodou stretli, to sa stáva. Možno kolegyňa… utíšila samú seba rozumným mamkiným hlasom. A keď sa vráti, staraj sa bez výčitiek, postaraj sa o neho! On na cudzie zabudne, ver mi!
Ondrej sa na jej rozmýšľanie zamračil.
Čo mi to chceš zalievať starý čaj? Sprav nový, ako pre hosťa! Tento vylej! vzal porcelánovú kanvičku so svetlosivými kvetinkami, ešte teplú od rána, nadvihol veko, privonial. Nie, milá moja, takto sa to nerobí. To nalej do výlevky!
Ale veď som práve zaliala! bránila sa Miroslava, no vzdychla, prikývla.
Nový čaj sa zalial, kuchyňou zavonial indický, so slonom, trochu trpký, kyselkavý.
Áno, to je ono! Ale podaj mi, Miroslava, šálku zo servisu, vieš ktorú, tú kobaltovú so zlatou sieťkou. Tie milujem. Daj, nešetri! zavtipkoval Ondrej, mrkol na ňu.
Máme nový servis, Viktor ho kupoval v Bratislave, tie šálky sú pohodlné, páčili by sa vám, namietla Miroslava, keď Ondrej udrel päsťou o stôl.
Ale ja chcem kobaltové! Celý život z nich pijem, aj tvoja mama mi z nich nalievala… Takých podáva každý. Prines. A aj pirohy. Tie Viktorove, keď on nechce, ja zjem! Daj ich na tanier, nie na ten krivý na slávnostný! Medzitým mi zaštopkáš ponožky. Dám ti, zaštopkaj. Gusta to nerada robí, stále s nábytkom niečo majstruje a mne palec už tlačí, boľí, chudák! Ondrej sa naklonil, nadchol sa.
Miroslava, vážená dáma, zaslúžilá učiteľka (už dávno neučí, zanechala žiakov, aby mohla byť Viktovi oporou), vzdelaná žena, neveriacky hľadela na natiahnuté ponožky, ale ruka automaticky siahala, už sa chystala šiť.
Ondrej po chvíli úžasu udrel opäť do stola, napriamil sa, ešte väčší, hora z neho bola, mocný, hromový hlas:
Čo to, Miroslava? Ty sa vôbec nevážiš? Hostíš ma ako malé dievča! Fuj! Gusta mi vravela, neveril som. Pamätám si ťa inak! Bola si nádherná, hrdo si kráčala po dvore, aj vrabce z tvojho vznešenia zamĺkli. Teraz by sa o teba každý utrie, a ty? Mlčíš! Hanba!
Rukami rozhadzoval, fušal, až Miroslave prebehla hrôza po chrbte. Kobaltové šálky cinkli, čajník buchol, pirohy sa skotúľali.
Načo ste teda prišli? Prečo mi toto hovoríte? Nemám na to náladu! Viktor… môj Viktor tam na zastávke… S inou ženou… ja všetko videla! Bežala so pirohmi a oni sa… Miroslave sa pustili slzy, padali na obrus.
A prišlo ticho. Zastavila sa záclona, hodiny, všetko.
Ondrej si povzdychol:
Práve preto má Viktor inú. Kam sa podela tá Miroslava? Kedysi za tebou bežali žiaci, prosili, aby si im dvadsiatky vymazala, ty si nedala, nikdy pred pedagogickou radou! Tvoj pohľad… čo ti budem. Vedz, že si ma očarila, tajne, hoci Gusta mi je kráľovná, od tvojej dôstojnosti a krásy ma až striaslo. Teraz čo? Tento balíček a ty utekáš. Krútiš sa okolo Viktora ako jeho mama, nie žena. Viktorko, klobúčik! Sudky! Viktor, ja prinesiem zemiaky! napodobnil Ondrej susedu.
Miroslave to zo začiatku vadilo, no potom sa pousmiala. Tak dobre to zahrali…
Som sliepka, však? Aj to je pravda. Ale… ja to mám rada, starať sa, chrániť, opatrniť. Pripadá mi to prirodzené…
A práve to Viktorove mužstvo zabilo. My sme, Mirka, dobyvatelia, vlky! Chceme vášeň, nie teplé ponožky! Ponožky sú dobré, ale nie len tie, Miroslava! Ondrej sa odsťahoval, materstvo si si preniesla na muža. Uspokojila si sa. Iné ťa kŕmia zážitkami. S nimi je mladý…
Miroslava tomu nerozumela. Nerozumela alebo nechcela rozumieť. Ako je možné, že celý život dáva rodine a robí zle?
Odišla zo školy pred desiatimi rokmi, lepšie sa Viktorovi vstávalo do práce, žiadne prebdené noci s opravovaním zošitov, iba domáci pokoj. Žiaci jej chodili aj na doučovanie, platili, ale keď Viktor ochorel na zápal pľúc (dlho bol doma), žiaci mu vadili, príliš rušno a možná nákaza! Tak odišli aj tí.
Prestala aj spievať pri upratovaní, rádio nevypínala, a keď si Viktor zrátal, že ľanový olej z jej štetcov mu smrdí, plátna šli na pôjd, štetce do zásuvky, olej na smetisko.
A kam to vedie? Že si sa obetovala, Miroslava! povedala si do zrkadla a pousmiala sa.
Manikúra? Kto by mal čas, keď treba variť?
Nové šaty? Načo, keď nikam nechodia, Viktor je stále unavený…
Topánky? Na podpätky? Pozri, žily ti vystupujú ako húsenice! smial sa Viktor. Topánky skončili na pôjde.
Kamarátky už veľmi nevolali, Ondrej prišiel raz mesačne, najedol sa, slabo odpovedal, odišiel s balíčkom, nevolal…
A to je všetko.
No nebuď taká, Miroslava! Ožívaj! Ešte si mladá! Si v rozkvete! Povznes sa, buď hrdá, hovorím ti! Inak Viktor bude jazdiť s inými aj naďalej! povedal Ondrej, zabúchal na stôl. A pirohy máš úžasné! Kde sú moje osemnásť? Ver mi, dvoril by som ti!
A odišiel. Miroslava ostala sama…
…Viktor sa vrátil neskoro, podnapitý, trocha rozbitý, voňajúci parfumom a vínom.
Konferencia sa natiahla, podal žene tašku, zaškúlil, chrbát ho bolel. Daj čaj. A zemiaky chcem. S vodkou. Smutne. Miroslava, čo stojíš? Hovorím…
Miroslava tašku nevzala, povedala Viktorovi, nech ustúpi, potrebuje si položiť kufrík.
Kam ideš?! Čo sa deje? zarazil sa Viktor, keď zbadal Miroslavu s čerstvo upravenými vlasmi, v plážových šatách a sandáloch. Viktor skrotol.
Idem na pracovnú cestu. Ty tu zvládneš aj sám… So slzou alebo aj bez nej, ale sám, pokrčila ramenami.
A zemiaky? A košeľa na zajtra? prísne sa spýtal Viktor.
Miroslava sa tvárila, že pôjde, že vyžehlí mu košeľu, no mávla rukou.
Sám si urobíš. Alebo nech príde tá druhá. Nevadí mi to, Viktor. Ak ti je tak dobre. Zbohom, Viktor. Idem!
A vyletela z bytu, na schodoch sa na chvíľku pristavila, madlo kufríka jej rezalo dlaň. No už klopkali podpätky po schodoch, jej šaty zablikali v letnom súmraku, a taxi, ktoré zaburácalo pred dvorom, odfrčalo.
Viktor sa vyhrnul na chodbu, naklonil sa, chcel niečo zakričať, no len stonul od bolesti v chrbte a v očiach sa mu zaiskrilo, roztočilo, zaliali ho slzy.
Mirooo… zachripel…
Kde si, Miroslava? Pomasírovala by, natrela by, zabalila do šálu, potom sa pritúlila a uspala…
…Edita? Si to ty? šepol Viktor v telefóne. Áno, to som ja… Áno, viem, že nemám volať, ale… mám chrbticu, Editka! Potreboval by som pomasírovať… a niečo najesť… Nevládzem do kuchyne, Editka! Ale nie sme predsa cudzí! Čo…?
Do slúchadla niečo zahúdlo, že lekárov treba volať inam, potom už len obsadzovacie tóny. Edita nepríde, nenatrie, nepomasíruje, nevyžehlí košeľu, nepritúli sa. Je príliš hrdá a nezávislá. Nie je Miroslava. Ani trochu. Pohroma…
Doplazil sa do kuchyne, našiel studené pirohy na tácku, zastonal. Toto nie je pohroma, ale katastrofa. A všetko si to spôsobil sám! Au…
…Miroslava sa vrátila na druhý deň s lekárom a kyticou ruží. Sama si ju kúpila a teraz ju aranžovala do kryštálovej vázy. Voňala parfumom, trochu cigaretou. Áno, Miroslava si občas dala, keď mala nervy.
Počkajte, pán doktor, ešte nepichajte! povedala Miroslava s rukou nad striekačkou.
Muž zastonal, úľavu stále nedosiahnuť.
Čo je? spýtal sa lekár.
Chvíľu. Viktor, čo si jej sľúbil? Také ženy len tak nestretávaš, si pre ňu starý, naklonila sa k spotenému mužovi.
Nie som starý! Som v najlepšom veku…
Dôchodok, doplnil doktor. Tak čo si jej sľúbil? Hovorme rýchlo, inak odchádzam!
Miesto. A titul. Ale nič nedostane! Sľubujem, Miroslava, hrozne som sa v nej mýlil, len teba potrebujem! Prepáč! Odpusť! Ona nič nedostane!
Dostane. Si muž a máš držať slovo. Ona ten titul a miesto dostane, aby sa necítila ponížená. A ty, Viktor, odídeš z tej tvojej kancelárie. Kde? To si vyrieš! A od budúceho týždňa idem aj ja do práce. Žehlička na poličke, košele vo vani. Nepáči? Rozvod! Jasné?
Viktor hekol, zalapal po dychu, otriasol sa, vyutieral pot do rukáva a prikývol. Bolesť bola neznesiteľná, doktor na strane Miroslavy, Ondrej stál vo dverách a sledoval holú Viktovu pätu, a hádam Gusta príde tiež! Nedôstojné!
Dobre, rozumiem. Už mi dajte tú injekciu, tyrani! zašomral a hlasno vzdychol.
Miroslava prikývla. Lekár podal pomoc.
…Edita bola šťastná. Práca, ktorú zbuchala narýchlo, prešla s výborným výsledkom, dostala miesto, teplé miesto s titulom. Za to vďačí milému, hlúpemu starčekovi, Viktorovi.
Edita si Viktora už nevšíma, neodzdraví. Načo?! Jeho žena jasne ukázala, že tituly sa môžu zobrať, miesto tiež! Tak si Edita nájde niekoho iného.
A Viktor sa vzdal funkcie. Každý sa čudoval, prečo, z takej dobrôtkovej roboty. On mlčal. Raz iba poznamenal dal som slovo. Komu a o čom, nevysvetlil.
Na rozlúčku urobil hostinu, priviedol manželku v perlovom náhrdelníku, tancoval s ňou tango a tak sa díval… tak, ako na Editu nikdy. Prečo? Čo je v tej Miroslave?
Jednoducho všetko. Je to vzduch, ktorý dýchal roky. Až keď ostal v prázdnote, pochopil, čo stratil. Nie išlo o chrbticu, nie o teplý bok. Miroslava je stále tou nedokončenou knihou, záhadnou, výraznou, sladkou ako jahody v júli, ktorými kedysi kŕmil svoju mladú ženu pri Štrbskom plese. Nikdy ju celú neprečíta, nikdy neobrátí poslednú stránku. Nech to Boh dopraje!
A Edita na to, možno, ešte nedozrela. Alebo nemá toho pravého čitateľa. Život ukáže…
Poučenie: Kým žijeme, nikdy neprestávajme žiť pre seba, rozkvitať a byť tou najlepšou verziou seba samých. Ani láska, ani rodina neobstoja bez úcty a sebavedomia. Nedopusťme, aby nás rutina a opatrnosť pripravili o vlastný príbeh nebuďme zaprášenou, nedokončenou knihou v poličke života.
