Od nedele do nedele Peter len prežíval. Šesť dní prázdna, potom jeden deň života. Aj ten bol naplnený telefonátmi a rozvrhom, ktorý mu bývalá manželka Lenka nastavila už pred dvomi rokmi. Od desiatej do šiestej. Žiadne meškanie. Žiadny fastfood. Žiadne darčeky len tak. Pretože on, Peter, bol len funkcia. Nedeľný otec.
Dcéra Drahomíra ho čakávala pri vchode s kamennou tvárou strážcu systému. V jej pohľade bolo vždy: Meškáš dve minúty, alebo Dnes máme v pláne kino.
Chodievali do kina, do parku, do kaviarne. Rozprávali sa o škole, o filmoch, o jej kamarátkach. Nikdy o Lenke. Nikdy o tom, čo sa deje po šiestej večer, keď ju Peter odviezol domov a Drahomíra bez obzretia vkročila do výťahu, k mame a jej novému mužovi Martinovi.
Martin bol taký ten poriadny otec. Býval s nimi. Pomáhal s úlohami. Brával Drahomíru cez víkendy do záhrady v Trnave. Mali spoločné vtipy, spoločné fotky na Instagrame. Peter si tie fotky potajomky pozeral v noci a cítil sa, akoby kradol cudzie životy.
Snažil sa vtesnať do tých svojich ôsmich hodín celú otcovskú lásku, čo sa mu cez týždeň nahromadila. Nešlo to moc: tak nasilu, neprirodzene.
Nemotorne sa spýtal:
Potrebuješ niečo?
Drahomíra pokrčila ramenami:
Všetko mám.
To všetko mám bolo silnejšie než každé urážky. Znamenalo: mám domov. Ty si tu navyše.
***
Odrazu sa všetko zrútilo v jeden utorok.
Lenka zavolala. Jej hlas, vždy ostrý a vyrovnaný, bol vyčerpaný a nejaký prázdny.
Peter ohľadom Drahomíry. Má podozrenie na nádor. Zhubný. Potrebuje zložitú operáciu. Drahú.
Svet sa mu zmenšil na bod v telefóne. Potom Lenka, akosi autom, začala hovoriť o peniazoch. Že ona s Martinom niečo nasporili, ale nestačí to. Predávajú auto. Hľadajú možnosti. Ani nežiadala, len informovala. Ako partnera v nešťastí.
Peter všetko nechal tak. Pribehol do nemocnice v Bratislave. Uvidel Drahomíru, maličkú, vydesenú v pyžame nemocnice. Srdce mu prasklo.
Vedľa nej sedel Martin na stoličke, držal ju za ruku a ticho jej niečo rozprával. Drahomíra naňho hľadela, hľadala oporu v jeho očiach.
Peter stál vo dverách, navyše. Nedeľný otec v bežný deň nepatril.
Oci slabo sa usmiala Drahomíra.
To oci znelo ako záchranný kruh. Pristúpil, urobil jediné, čo vedel nešikovne ju pohladil po vlasoch:
Bude to dobré, moje zlatíčko.
Prázdne, povinné slová…
Lenka stála v chodbe pri okne. Pozrela von a utrúsila:
Peniaze ak môžeš.
Mohol.
Peter mal jedinú cennosť zberateľskú gitaru, starého Fendera z roku 1972.
Snová vec mladosti, kúpená za veľké peniaze.
Predal ju za polovičnú cenu, len aby to šlo rýchlo. Preposlal peniaze Lenke anonymne, cez IBAN. Nechcel ani poďakovanie. Nechcel, aby Drahomíra myslela, že jeho láska sa dá kúpiť. Nech verí, že všetko vybavil Martin. Ten má právo byť hrdinom. On, Peter, také právo nemá. Má len povinnosť.
***
Operáciu určili na štvrtok. V stredu večer už nevydržal doma.
V izbe bola Lenka. Martin odišiel niečo vybaviť. Drahomíra ležala s zatvorenými očami, ale nespala.
Mami, ticho zašepkala, popros toho doktora, čo ráno chodil… nech nerozpráva tie vtipy. Sú hlúpe.
Dobre, ozvala sa Lenka.
A popros oca Martina, nech mi nečíta o podnikaní. Je to nuda.
Sľúbim.
Peter stál za závesom, neodvážil sa vôjsť. Počul, ako Drahomíra znova zmĺkla a ešte tichšie povedala:
A môjho otecka popros, nech príde. Len tak si sadnúť. Mlčky. A aby mi čítal. Ako kedysi. Hobita.
Peter sa zasekol. Srdce sa mu rozbúchalo v krku.
Ako kedysi…
***
To bolo ešte pred rozvodom. Čítaval jej na dobrú noc, menil hlasy trpaslíkov a elfov.
Lenka vyšla na chodbu, uvidela ho a kývla smerom do izby:
Choď. Len na chvíľu. Potrebuje pokoj.
Vošiel, posadil sa na stoličku pri posteli. Drahomíra otvorila oči.
Ahoj, oci.
Ahoj, maličká. Hobita?
Ďakujem.
Peter nemal knihu pri sebe. Našiel si text v mobile. Začal čítať.
Potichu, monotónne, strácal slová, plietol sa. Hlasy nemenil. Len čítal. Oči sa mu zahmlievali, písmená sa rozplývali. Cítil, ako jej ruka v jeho slabne.
Čítal hodinu, možno dve. Kým mu hlas nezačal škrípkať. Kým nemal istotu, že Drahomíra spí. Chcel jemne vytiahnuť ruku, ale Drahomíra ju vo sne ešte silnejšie zovrela.
Potom, hľadiac na jej unavenú spánkovú tvár, dovolil si to, čo nikdy predtým. Naklonil sa a šeptom, ktorý počuli len steny, povedal:
Prepáč mi, dcérka. Za všetko. Tak ťa mám rád. Bojuj. Bojuj aj kvôli mne… tvojmu nedeľnému otcovi.
Nevedel, či ho počula. Dúfal, že nie.
***
Operácia trvala dlho. Peter sedel na chodbe oproti Lenke a Martinovi. Oni boli spolu.
On sám.
Ale teraz to už nebolo prázdne. Bolo to plné tichého čítania a tepla Drahomírinej ruky v jeho dlani.
Keď lekári vyšli a oznámili, že všetko dopadlo dobre, nádor je nezhubný, Lenka sa rozplakala a oprela sa Martinovi o plece.
Peter vstal, odkráčal k oknu. Zovrel päste, aby nerozkričal svoju radosť.
***
Drahomíra bola lepšie. O týždeň ju presunuli na bežnú izbu.
Martin, ako sa na pravého otca patrí, behal po lekároch, riešil veci.
Peter chodil každý večer. Čítal. Mlčal. Niekedy len s Drahomírou pozerali seriál.
Raz, keď už odchádzal, zastavila ho.
Oci.
Som tu.
Viem, že si to ty. Peniaze… Mama mi nepovedala, ale počula som, ako sa hádala s Martinom. On chcel predať podiel vo firme a ona kričala, že sa nedá, že si už všetko dal, že si predal gitaru.
Nič nepovedal.
Prečo? spýtala sa. My už nie sme s tebou
Vy ste moja rodina, prerušil ju, o tom sa nediskutuje.
Drahomíra pozrela naňho dlho. Potom natiahla ruku. Na dlani mala starú, ošúchanú kartónovú záložku. Detinskými písmenami na nej stálo: Milovanému ocovi od Drahomíry.
Spravila ju pred siedmimi rokmi…
Našla som ju v starej knihe, keď som bola na víkend doma. Nech ti neunikajú stránky…
Vzala záložku. Kartón bol ešte teplý od jej dlane.
Oci, povedala znova a hlas mala pevný, dospelý. Ty nie si len na nedele. Si tu navždy. Chápeš?
Nevedel odpovedať. Len prikývol a silno zovrel záložku v dlani.
Potom rýchlo vyšiel na chodbu. Lebo chlapi, aj nedeľní, neplačú pred dcérami
Len sa zbláznia od šťastia a bolesti, schovajú sa a opierajú sa o kartónový kľúč od minulosti, ktorá je vlastne to najviac reálne.
***
Nasledujúcu nedeľu Peter prišiel nie o desiatej, ale už o deviatej. A odišiel neskoro večer.
S Drahomírou len ticho pozerali z okna na Bratislavu. Bez rozvrhu. Bez plánu.
Jednoducho preto, lebo on je Drahomírin otec.
Navždy.
