Dobrý deň, priateľu. Nedávno stretávam v Bratislave ženu, ktorá kráča po chodníku so svojou ročnou a polročnou dcérkou a vôbec si nevšíma svet okolo seba. Keby som na ňu nezavolala, pokojne by prešla okolo mňa bez povšimnutia. Keď ma zbadala, spočiatku sa trochu potešila, no jej tvár opäť zaliala zvláštna ľahostajnosť. Opýtala som sa, čo sa deje, a ona mi vyrozprávala svoj príbeh rodinných starostí.
Vydala sa z lásky. Zásnuby boli krásne, plné prechádzok a chvíľ, ktoré patrili len im dvom. Po svadbe ju jej muž dokonca nosil na rukách. Obaja túžili po pokoji a porozumení, hoci ich cesty sa niekedy nezhodovali.
Keď sa im narodila dcéra, všetko sa otočilo naruby. Manžel prvýkrát naplno pocítil, čo znamená byť rodičom, a príliš mu to nevyhovovalo. Pracoval z domu a plačúce dieťa mu bolo väčšinou na obtiaž. Samozrejme, hlavná starostlivosť o dcéru zostala na manželke, no sem-tam sa aj naňho ušla výčitka.
Keď si uvedomil, že manželka je na materskej dovolenke a ich príjmy zrazu prudko klesli, začal túto situáciu zneužívať a snažil sa presunúť všetku starostlivosť o dieťa na ňu. Po čase od nej vyžadoval, aby sa vrátila do práce a dieťa prenechala starým rodičom.
Odôvodnenia, že starí rodičia už nevládzu na malé dieťa, manžel neakceptoval, lebo podľa neho potrebovali viac peňazí do domáceho rozpočtu. Prepočítaval všetky možnosti, vrátane celodenných jaslí, len aby nemusel s dcérou zostávať sám. A od tej chvíle prestal manželke dávať peniaze na nákupy nákupy začal vybavovať on, lebo mal pocit, že ona míňa eurá príliš ľahkovážne a nakupuje zbytočnosti.
Žena si preto začala čoraz častejšie vychutnávať vzduch vonku a brávala dcérku na prechádzky do parkov a na detské ihriská, len aby nemusela zostať doma so svojim mužom.
Zúfalá priateľka sa ma opýtala, čo má robiť, no nevedela som jej dať žiadnu radu. Rozvod? O tom ani nechcela počuť, lebo svojho muža pri všetkých jeho chybách úprimne miluje a je naňho veľmi naviazaná. Okrem toho jej dcéra rýchlo rastie a nechcela by rozbiť rodinu rozvodom, aby dievčatko mohlo vyrastať s oboma rodičmi. Už mala tiež dosť ustavičných výčitiek, že nezarába, keď to ani nebola jej vina.
Keď sme sa lúčili, povedala som jej len niekoľko povzbudzujúcich slov, ako buď silná, všetko bude dobré, všetko sa časom vyrieši. Úprimne dúfam, že to tak aj bude.
