“Nedám ťa nikomu,” pomyslela si.
“Možno?” Do otvorených dverí ordinácie nahliadla mladá žena.
“Ordinačné hodiny už skončili. Prijímame len podľa objednávky.”
Tvár dievčaty sa Maríne Jánovej zdala zvlášť povedomá. Mala výbornú pamäť na tváre. Ale bola si istá, že na vyšetrenie k nej táto žena predtým neprichádzala.
“Prepáčte, ale termíny k vám sú obsadené až do konca mesiaca,” povedala neznáma.
“V pondelok otvárajú termíny na ďalšie dva týždne. Alebo sa objednajte k inému lekárovi,” unavene navrhla Marína Jánová.
Lekári v nemocnici sa na ňu často hnevali, pretože mnohé ženy chceli byť vyšetrené práve u nej.
“Chcela som s vami hovoriť.”
A vtedy ju Marína spoznala…
***
“Ahoj!” Do ordinácie bez zaklopania vtrhla Zuzana, za sebou nechávajúcu stopu drahého parfému.
“Zuzka, koľkokrát som ti hovorila, že máš zaklopať? Mohla tu byť pacientka.”
“V chodbe nie je nikto. Takže si voľná,” pokojne sa usmiala kamarátka. “Poďme do kaviarne? Potrebujem ti niekoľko vecí povedať.”
“Povedz to tu. Prečo na to potrebuješ kaviareň?”
“Keď vidím toto mučiace kreslo, zatahuje sa mi žalúdok. Ako tu vôbec môžeš pracovať?” Zuzka sa zašpľahotala.
“Mimochodom, pomáham deťom prísť na svet. Nie je to dôležitá misia? Dobre, len sa preoblečiem,” povedala Marína a zmizla za paravánom.
“Sebejednej si však pomôcť nevieš,” ticho dodala Zuzka.
“Podlé z tvojej strany mi to pripomínať,” ozvala sa zpoza paravánu Marína.
“Prepáč, Marí, zbláznila som sa.”
“Dobre, zaplatíš mi kávu a zákusok.” Marína vyšla spod paravánu a usmiala sa.
Kaviareň bola v susednej budove. Chodili tam väčšinou lekári a pacientky z nemocnice. Večer sem prichádzala mládež, no na to bolo ešte príliš skoro, a zamestnanci nemocnice po večerných smenách rýchlo odchádzali domov. V túto hodinu tu vládol pokoj. Kamarátky si sadli k voľnému stolíku a objednali si.
“Chcela si so mnou niečo prebrať,” pripomenula Marína, keď odišla čašníčka.
Zuzana sa ponáhlila vytiahnuť telefón.
“Čo stále odkladáš? Povedz to už,” popohnala ju Marína. “Si tehotná?”
“Našťastie nie. Stačí mi Olegova dcéra. Netušila som, že vychovávať cudzie dieťa je také náročné. Je strašne rozmaznaná. Bola som aj ja taká?”
“Zuzka, netaň. Som unavená a chcem ísť domov.”
Čašníčka doniesla kávu a zákusky. Zuzana si odfúkla z hrnčeka a začala niečo hľadať v telefóne. Potom ho podala Maríne.
“Pozri.”
“Juro. No a čo?” Marína chcela telefón vrátiť.
“Pozri sa lepšie. Kto je vedľa neho?” Zuzka prižmúrila oči, ako to robila vždy, keď bola nervózna.
“S nejakou dievčinou. No a?”
“Prelistuj,” požiadala Zuzka.
Marína prešla prstom po obrazovke. Na ďalšej fotke Juro objímal dievčinu, pomáhajúc jej obliecť si kabát. A potom… Potom sa bozkávali.
“No, čo na to teraz povieš? Spoznávaš miesto?” V Zuzkinom hlase nebolo víťazstva, len ľútosť.
Marína na kamarátku pozrela zrazu smutnými očami.
“Prečo si mi to ukázala?”
“Aby si vedela. Varovaná, ozbrojená. Juro ti zahýba. Zistila som to náhodou. Olegov kamarát mal narodeniny v tejto reštaurácii. Vyšla som do toalety a uvidela som ho. Najprv som si myslela, že si niekde v blízkosti. Potom prišla táto dievčina. Juro ma nevidel. Ani by si nevšimol, keby sa zrútil strop. Vieš, ako sa na ňu pozeral?”
Marína vstala od stola.
“Marí, prepáč. Nemala som ti to ukazovať. Ale chcela som, aby si vedela,” neskoro ľutovala kamarátka a tiež vstala. “Kam ideš?”
Marína mávla rukou a zamierila k východu. Na ulici sa zhlboka nadýchla a kráčala preč od kaviarne. Srdce jej búšilo, ozývajúc sa v spánkoch. Kráčala, hľadiac pred seba, ale nič nevnímala. Pred očami mala poslednú fotku z Zuzkinho telefónu.
Boli spolu pätnásť rokov. A za celý ten čas sa jej nepodarilo otehotnieť. Najprv ju Juro upokojoval a podporoval, no časom prestali o tejto bolavej téme hovoriť. Marína videla, aké šťastné oči mal manžel, keď sa hral na podlahe s deťmi priateľov.
Vedela, že skôr či neskôr sa to stane. A čo chcela? Muž sníval o deťoch, a ona mu ich nedokázala dať. Ale aj tak nebola pripravená na jeho zradu.
Cestou domov sa Marína trochu upokojila. Juro ešte neprišiel z práce. Sedela pred telMarína si prilepila dcérku k sebe a zašepkala: “Už sa neboj, nikto ťa nevezme, si moja.”
