Lucin otec bol prísny ako horský byvol. Ani jeho žena sa mu neodvážila odvrávať, čo len slovko naviac povedať. Ale cudzie deti mali v ňom mäkké srdce – usmieval sa na nich, hovoril láskavo. Len Lucia a jej matka počúvali len jeho ostrý hlas. Dlhé roky nechápala, prečo ju otec nemá rád. Pravdu zistila až na strednej.
V škole sa snažila učiť zo všetkých síl, len aby otec nezvýšil hlas. Od šiesteho ročníka snívala o tom, že zmaturuje s výbornými známkami a odíde študovať do Bratislavy.
Keď príbuzenstvo alebo známi prichádzali na návštevu, vždy sa potešili nad šikovnou dcérkou a pýtali sa, čím by chcela byť. Lucia pokradmom pozrela na otca a odpovedala, že ešte nevie. O svojom sne radšej mlčala.
„Jedenásť rokov školy stačí. Nebudem ju živiť do dôchodku. Je zdravá, nech ide robiť. Všetci chcú byť vedci alebo šéfovia, ale kto potom bude makať?“ vyhlásil otec namiesto nej.
„Čo to hovoríš, Janko. Lucia je šikovné dievča, učí sa na jednotky. S takýmmi známkami predávať salámy za pultom? Dnes už bez školy nič nedosiahneš. A s dobrým zamestnaním nájde aj lepšieho ženícha,“ snažila sa matka jemne oponovať.
Ale otec nechcel počuť.
„Netrepej zbytočnosti,“ usmial sa jej do tváre tak, že zamrzla. „Načo dievčate vzdelanie? Na polievku a utieranie prachu školu nepotrebuje. A deti porodí aj bez diplomu. Z vedomostí sú len problémy. Čo ti vlastne vzdelanie dalo?“
Matka sa pod jeho pohľadom zmenšovala, no on pokračoval ďalej. Hostia sa pri rodinných šarvátkach cítili trápne, ale proti „hlave rodiny“ neodporovali.
Preto aj Lucia mlčala ako ryba a svoj sen si nechala pre seba. Keď však zmaturovala s výbornými výsledkami, rozhodla sa oznámiť, že odchádza do Bratislavy. Je dospelá, nezávislá, nikto ju tu nedrží a nehodlá zjedať otcove pečivo zadarmo. Ešte mu ukáže, čo dokáže. A nebojí sa ho. Tak premýšľala, kým kráčala domov s maturitným vysvedčením v ruke.
Pri pohľade na otcov zachmúrenú tvár jej odvaha opadla. Napriek tomu povedala, že chce študovať v Bratislave.
„Nikam nepôjdeš, počula si? Živil som ťa, obliekal, teraz mi máš pomáhať. Nič tam pre teba nie je. To si vymyslela!“ Otec výrečne pozrel na matku. Ta sklopila oči.
„Nikam nepôjdeš!“ udrel päsťou do stola, až tanieriky poskočili a polievka striekla.
„A ty ju neobhajuj! Sama si nič moc,“ hodil pohľadom po matke. „Pamätáš si, kam ťa tvoja vzdelanosť doviedla? Mali by ste mi byť vďačné, že som ťa vzal a vychoval toto nevďačné decko.“
„Janko, nie pred dcérou…“ zablyskala matka.
„A prečo nie? Nech vie pravdu. Možno sa poučí. Aj keď…“ Mávol rukou. „Hruška nepadá ďaleko od stromu.“
„Mami…“ Lucia pohladila slzy a pozrela na matku.
„Pôjde do práce, a hotovo.“ Otec si zanôril lyžicu do polievky a nahlas schlipal.
Lucia sa otočila a vybehla z kuchyne. Keď otec odišiel, matka vošla k nej do izby.
„Mami, prečo ma tak nenávidí?“ spýtala sa slzičkami zaduseným hlasom.
A matka jej všetko povedala.
„Teraz už viem, prečo ma nemá rád. A vieš čo? Som rada, že nie je mojím skutočným otcom,“ utierala si slzy.
„Skúsim s ním ešte prehovoriť. Tu máš…“ Matka jej podala zrolované bankovky. „Nie je to veľa, ale na začiatok ti to stačí. Dobre to schovaj. Nedokážem ti sľúbiť, že ti budem posielať ďalej. Otec kontroluje každý cent.“
„Ďakujem, mami. Niečo vymyslím. Ale on ťa zabije…“ Lucia sa znepokojene pozrela matke do tváre.
„Nezabije, len zakričí, možno trochu udrie. Má na to právo. Ty choď do Bratislavy, študuj, a nedeľ mi hanbu.“
Lucia objala matku a o tri dni odišla z domu, kým otec bol v práci.
Na výšku sa dostala, našla si internát. Keď jej matkine peniaze došli, začala upratovať v blízkej kancelárii. Chodila tam večer, keď už nikto nebol prítomný.
Na intráku žila s Martou, krásnou a extrovertnou dievčinou. Kým sa Lucia uNikdy sa už nevrátila do rodného domu, ale raz za čas poslala matke pohľadnicu s tromi slovami: “Som šťastná.”
