Nechcení hostia
Budík ma nezobudil, ale telefón o piatej ráno áno. Neznáme číslo.
Áno, odvetila som sucho.
Vali? Ozval sa hlasný a radostný ženský hlas. To si ty?
Ja, odpovedala som ľahostajne.
To som ja, povedala žena nadšene. Spoznala si ma?
Spoznala, zahovorila som zdvorilo, aby som ju neurazila, hoci som vôbec netušila, kto volá.
Vedela som, že ma hneď spoznáš, pokračovala radostne. Aké šťastie, že ťa chytám. Môžeš teraz hovoriť?
Môžem.
Skvelé. My s manželom a deťmi sme už na vlakovej stanici. Vystúpili sme pred hodinou. Počuješ ma dobre?
Dobre.
Máš trochu tichý hlas. Si si istá, že je všetko v poriadku, Vali?
Všetko je v poriadku.
To ma teší. Pôvodne sme chceli ísť do hotela. Mysleli sme, že tu nemáme žiadnych príbuzných. Ale potom sme si spomenuli na teba. Chápeš?
Chápem.
Je také dobré, že sme na teba nezabudli. Nevieš si predstaviť, ako sme radi. Najmä deti.
Viem si predstaviť.
A môj manžel hneď povedal: Zavolaj Valentíne. Ona ťa nesklame.
Mal pravdu. Nesklamem ťa.
Takže nám dovolíš ostať u teba? Dobrý nápad?
Dobrý. Dovoľujem.
Nebudeme tu dlho, povedala radostne. Len na pár týždňov. Pozrieť si mesto a potom domov. Veď v hosti dobre, doma najlepšie. Súhlasíš?
Súhlasím.
To sme si mysleli. Najmä môj manžel. Hneď povedal, že nie je možné, aby nás Valentína neprijala. Sme predsa príbuzní. Aj keď vzdialení, aj keď sme sa nevideli desať rokov, ale príbuzní sme. Mám pravdu?
Áno.
Bývaš sama?
Sama.
V trojizbovom byte?
Áno.
Takže môžeme ísť k tebe?
Môžete.
Budeme tam za hodinu. Ešte tam bývaš?
Ešte tam.
Tak čakaj. Čoskoro sme tam.
Čakám, odvetila som.
Valentína zavesila, položila telefón na nočný stolík, prevrátila sa na druhý bok, prikryla si hlavu perinou a zaspala, bez toho, aby ju trápilo, že stále nevie, s kým práve hovorila.
O hodinu neskôr zazvonil domový telefón. Valentína pozrela na hodinky, privrela oči a prevrátila sa. Mobil zazvonil. Vala spala.
Po chvíli začali búchať na dvere. Valentíne to bolo jedno. Nakoniec sa ozval telefón.
Áno, povedala, neotvárajúc oči.
Vali? zvolala ten istý ženský hlas.
Áno.
To sme my. Prišli sme. Zvoníme a klopeme, ale neotváraš.
Zvoníte?
Áno.
Prečo ťa nepočujem?
Neviem.
Tak zazvoňte ešte raz.
V byte zazvonil telefón.
Zvoníme, povedala žena.
Nie, odvetila Valentína, nepočujem. Teraz zaklopte.
Na dvere zaklopali.
Klopeme, ozvala sa.
Nie, odvetila Valentína, nepočujem.
Asi som sa pomýlila, povedala žena.
Čo? spýtala sa Vali.
A kde teraz si, Vali?
Čo ako kde? Doma.
Kde doma?
V Banskej Bystrici, povedala Valentína prvé, čo jej napadlo. Kde inde by som bola?
Ako v Banskej Bystrici? Prečo nie v Bratislave?
Odstŕhla som sa pred deviatimi rokmi. Hneď po rozvode.
Prečo?
Prečo som sa rozviedla?
Prečo si sa odsťahovala?
Bratislava ma už nudila, tak som sa presťahovala. Príliš nepríjemných spomienok.
V Banskej Bystrici je lepšie?
Samozrejme. Oveľa lepšie.
Čo je tam lepšie?
Všetko. Čokoľvek robím. A žiadne zlé spomienky. Ale načo to rozprávam? Príďte a presvedčte sa sami. Koľko vás je?
Štyria. Ja, manžel a dve deti. Starší Peter, mladší Andrej. Andrej sa tento rok tretíkrát pokúša dostať na univerzitu.
Tak všetci štyria príďte. Aj tu máme výbornú univerzitu.
Kedy máme prísť?
Kedykoľvek. Aj teraz.
Teraz to nejde. Mám v Bratislave veľa práce. Andrej chce študovať len tam. A my sme prišli, aby sme si tu našli prácu. Chceli sme bývať u teba rok. Ale vidíš, ako to dopadlo.
Takže dnes neprídete?
Nie.
Škoda. Už som sa tešila.
Aj nám je ľúto. Nevieš si predstaviť.
Viem si predstaviť.
Nie. Nevieš. Keď si predstavím, čo nás čaká, ani žiť sa mi nechce.
Valentína sa rozhodla, že je čas rozlúčiť sa.
Dobre teda, povedala. Ak nemôžete teraz, príďte, keď budete môcť. Vždy vás rada uvidím. A keď sa usadíte v Bratislave, daj mi vedieť adresu. Prídem na návštevu. Tiež na pár týždňov. Uvidíme. Koniec koncov, v Bratislave už nemám nikoho okrem teba. Dohodnuté? Pošleš mi adresu?
Ale Valentína odpoveď nepočula, lebo spojenie sa náhle prerušilo.
