Naša rodina nikdy nežila v hojnosti. Dobre si pamätám, ako sa mama tešila, keď známi priniesli detské oblečenie. Najprv som ho nosila ja, potom moja mladšia sestra Zuzka. Nové veci boli vzácne a každý takýto úlovok bol pre nás so Zuzkou ako malý sviatok. Mama mala malý obchodík na miestnom trhovisku, ktorý prinášal skromný príjem, a neustále musela riešiť rôzne kontroly – od hasičov po daňový úrad.
Okrem úradníkov sa po trhovisku potulovali aj “neoficiálni kontrolóri”, ktorí žiadali poplatok za “ochranu”. S tými pomáhal otec, doslova aj obrazne. Slúžil v polícii a vedel miestnych vydieračov usadiť pomocou “výchovných” rozhovorov. Snažili sa ho podplatiť, ale on bol neoblomný, na rozdiel od niektorých kolegov, ktorí si nechali vypáliť “zlato na výlohe”.
Otcov plat príliš rodinný rozpočet nezvýšil. Navyše mal nepravidelnú pracovnú dobu – mohol vybehnúť uprostred noci na zavolanie alebo prísť domov neskoro, unavený a mlčanlivý.
S Zuzkou sme vyrástli samostatné. Ako staršia som sa skoro naučila variť, upratovať a starať sa o sestru, aby som mame uľahčila život a ona si mohla oddýchnuť po ťažkých dňoch.
Pamätám si ten večer, keď mama pri večeri oznámila prekvapivú novinu:
“Dnes som dobre predala, podarilo sa mi niečo odložiť. Pripravte sa, dievčatá, pojdeme k moru, týždeň si oddýchneme. Jarko, skús vybaviť dovolenku, aspoň na týždeň!”
Otec prekvapene zdvihol obočie:
“Nadriadení ma nezabijú radosťou, budem si musieť nejako pomôcť…”
Vtedy som ešte nevedela, čo znamená “nejako pomôcť”, ale to slovo mi prišlo tajomné a dôležité.
Podarilo sa. Celá rodina vyrazila k moru. Bola to skutočná blaženosť: ani otec, ani mama nikam neponáhľali, celé dni sme sa opaľovali, kúpali a chodili do zoo. So Zuzkou sme sa prejedali zmrzlinou a rodičia sa na nás smiali a volali nás sladkofky. Keď sme sa vrátiili domov v dobrom rozpoložení, postupne sme sa vrátili k starému režimu. Ale o mesiac neskôr sa rodičia začali hádať.
Hádali sa každý deň. Otec kričal, že mama robí chybu, ak chce uskutočniť to, čo plánuje. Mama sa ospravedlňovala, ale nesúhlasila s otcom, ktorý žiadal “vyriešiť to” v nemocnici. Spočiatku som nechápala, o čom sa dohadujú, ale keď som počúvala ich nočné rozhovory, pochopila som – mama je tehotná. Otec nechcel tretie dieťa a naliehal na potrat, síce to slovo nepoužil, ale pointa bola jasná.
Mama chodila smutná, často plakala. Prácu na trhovisku nemohla opustiť, takže pokračovala.
Čoskoro k nám začala chodiť stará mama, otcova matka. Aj ona presviedčala mamu, aby “sa spamätala” a zbavila sa bábätka. Po jej návštevách bola mama ešte viac zarmútená. Raz som k nej prišla, objala ju a povedala, že všetko viem a veľmi chcem bratríka alebo sestričku. Sľúbila som, že s čímkoľvek pomôžem a nebudem žobrať o hračky či nové oblečenie. Zuzka sa ku mne pridala. Mama nás objala a rozplakala sa, ale tentoraz to boli slzy úľavy:
“Moje zlaté, čo by som bez vás robila?”
Odvtedy bola mama rozhodnejšia. Otec, keď videl, že čas uteká a mama nemienila tehotenstvo ukončiť, začal častejšie kričať a chodiť domov opitý.
V takých dňoch mama spávala v našej izbe: so Zuzkou v mojej posteli a ja som prespávala v Zuzkinej.
Nadišiel deň, keď mamu odviezli do pôrodnice. Otec bol v práci. Keď ju odnášali, pohladkala nás po hlávkach:
“Tak, dievčatá, idem po vášho bratríka!”
Za pár hodín prišiel otec. Keď zistil, že mama je v pôrodnici, zavolal si taxík a vyrazil za ňou. Vrátil sa nadránom, unavený, ale s úsmevom:
“Dievčatá, máme syna! Za pár dní budú mama s Miškom doma!”
So Zuzkou sme zavýskali “hurá!”, tešiac sa na bratríka aj na to, ako sa otec zmenil. Miško naozaj zmieril rodičov a roztopil aj starú mamu. Keď sme si ho celá rodina vyzdvihli z pôrodnice, bolo jasné, že tu ostáva.
