— Nechceme tu žiť, synku. Vraciame sa domov. Už na to nemáme sily — rodičia sa vzdali mestskej luxusnej životnej úrovne pre rodnú dedinu.
— Tvoji rodičia sa zbláznili, Jozef? Kto by o takom snečil! Štvorizbový byt, jedlo vždy pripravené, všetko po ruke. A im sa stále niečo nepáči! — s podráždením povedela Jana, manželka.
— Daj si pozor na výrazy, Janču — zamračil sa Jozef.
— Ale veď je to pravda! Nechcú sa učiť ovládať techniku, nevychádzajú von, stále sú nespokojní. Prečo nemôžu byť proste vďační?
Jozef mlčal. Sám nevedel, čo sa deje. Rodičia sa naozaj zmenili. Kedysi čulí, usmievaví, plní života — teraz sa potulujú bytom ako tieni. Previedol ich do mesta, vytiahol z odľahlej dediny, kúpil im to najlepšie — a čo z toho? Smútok v očiach a ticho. Vážne sa pomýlil?
Presťahovanie z dediny odkladali dlho. Jozef presviedčal, sľuboval zlaté hory. Rodičia nepredali dom — ani to nebolo treba, syn mal peniaze. Nakoniec sa presťahovali, no ich duše, ako sa zdalo, ostali v tej starej drevenici pod bielymi brezami.
Ján a Zuzana sa nikdy neprispôsobili novému miestuu. Chýbal im hlučný dvor, susedia, čo prídu „na kávu“, záhrada, vôňa zeme po daždi. Tu boli cudzie tváre, zatvorené dvere, rýchle autá a večný zhon. Ani auto, ktoré Jozef daroval otcovi, si netrúfol vodiť — príliš značiek, odbočiek, neznámych ulíc.
— Ako sa tam majú naši susedia? — vzdychla si Zuzana. — Určite mali tento rok bohatú úrodu uhoriek, toľko dažďa bolo… A ja som ani neuvarila marhuľový džem.
— Prestaň, srdce mi trháš… — šepkal Ján, utierajúc si oči. — Každú noc v sne vidím náš dom. Všetko tam je také známe. A tu… tu sme cudzí.
— Nechceli sme ťa zraniť, synku. Vieme, že sa snažíš… Ale toto nie je pre nás. Nemôžeme tu žiť.
— Kedy si ho naposledy videl? — spýtal sa Ján. — Je to len cez cestu, a ani raz sa nepozrie. A tvoja Jana iba prevracia oči, keď jej rozprávam o hnojive…
V tom okamihu Jozef vošiel domov. Priniesol tašky s nákupom, nejaké veci. Videl ich oči a pochopil — je čas hovoriť otvorene.
— Mami, ocko, čo sa deje?
— Synku… odchádzame — ticho povedal Ján. — Vraciame sa domov. Už na to nemáme sily. Je nám tu ťažko. Sme tu cudzí. Tam máme dom, zem, brezu na dvore. Tu je pekne, pohodlne… ale nie je to pre nás.
Jozef mlčal. Pozeral sa na rodičov, na ich unavené tváre, na ruky zvyknuté na zem, na jednoduchú prácu. Nerozumel — ako sa môžu vzdať všetkého, čo im zaariadil? Ale nehádal sa.
— Dobre. O týždeň pomôžem s presťahovaním. Vaša voľba — rešpektujem ju.
— A zajtra? — nesmelo sa spýtala Zuzana. — Možno nájdeš čas zajtra?
— Zajtra teda zajtra — prikývol syn.
Nedokázal ich celkom pochopiť. On sám sa v dedine dusil. A oni, naopak, tam dokázali naplno dýchať. Či naozaj rodné miesto nie sú len steny a komfort, ale spomienky, vône, ticho a spev vtákov?
Ján a Zuzana ožili ešte ten večer. Zbierali veci s úsmevom, snívali, ako sadia mrkvu, koho prvé pozvú na kávu. Cely noc pili čaj a šepkali si, ako za mlada.
A vtedy Jozef pochopil: niekedy láska nie sú byty a technika, ale len nechať rodičov vrátiť sa tam, kde je ich srdce. Lebo domov nie je adresa. Domov je tam, kde ťa milujú a čakajú.
