Dnes by som rád napísal niečo, čo mi už dlho leží v hlave. Ja a moja snúbenica, Vierka, sa milujeme naozaj hlboko. Oboch nás spája nielen láska, ale aj dlhý príbeh sme kamaráti od štvrtého ročníka základnej školy a od šiesteho spolu tvoríme pár. Stali sme sa rodičmi veľmi mladí, keď sme mali ešte len dvadsať rokov.
Samozrejme, naši rodičia si to predstavovali trochu inak. Ale stalo sa a náš synček je pre nás najväčšou radosťou. Dnes oslavuje svoje tretie narodeniny. Máme vlastný byt v Bratislave, na sídlisku, a nedávno som sa rozhodol, že si Vierku vezmem za ženu.
Na svadbu sme pozvali asi sto hostí, väčšinou príbuzných z rôznych kútov Slovenska. S niektorými síce nie sme v úzkom kontakte, ale takáto príležitosť je predsa len výnimočná bola by škoda nestretnúť sa všetci pri jednom stole.
Od chvíle, keď sme oznámili chystanú svadbu, mama mi opakuje, že by sme synčeka mali radšej nechať doma s opatrovateľkou vraj je ešte malý a nie je vhodné, aby išiel s nami. Ževraj by sme si mali užívať, venovať sa hosťom a nenamáhať nikoho starostlivosťou o dieťa. Podľa nej si ho ešte nič nepamätá, nech si radšej všetci oddýchnu.
S Vierkou si naopak myslíme, že naša Ratka by mala byť s nami na tejto významnej udalosti v našom živote. Taký moment už nebude. Navyše moja teta Marta, maminina sestra, sa ponúkla, že sa ceu ceremóniu o Ratka postará, takže obavy zbytočné nie sú.
Celá rodina sa už teší, len mama je stále nespokojná. Chodí po byte, vzdychá, že dieťa na svadbe nebude dobrý nápad. Nakoniec som pochopil, prečo má s tým taký problém.
Ukázalo sa, že moji rodičia zamýšľali zatajiť pred príbuznými, že už máme dieťa. Teraz sú zaskočení a nevedia, ako to vysvetlia rodine. Cítia hanbu, že sa pravda dozvie mama mi hovorí, že by sa cítila trápne, keby sa do sveta dostalo, že sme mali dieťa pred svadbou. Vraj sa tomu budú všetci len smiať, a nebolo by treba otvárať túto tému.
Je mi jasné, že jej viac než o mňa ide o to, čo si pomyslia ostatní. Občas telefonovali vzdialenejším príbuzným, ale vždy sa tvárili, že dieťa neexistuje.
Bol som z nej veľmi sklamaný, a ona zo mňa tiež.
Momentálne sa s ňou necítim dobre. Mám pocit, akoby sme s Vierkou urobili niečo zlé, akoby sme boli nejakí nezodpovední mladiství. Viackrát sme o tom ešte doma diskutovali. Ja svoj názor nemením, oni naopak trvajú na svojom.
Práve tí najbližší nám nepodali pomocnú ruku. Mama mi dokonca povedala, že ak ju neposlúchnem, prestane ma považovať za svojho syna. Nikdy by som si nepomyslel, že sa mi toto niekedy stane.
Dnes však viem, že najdôležitejšie je stáť si za svojim rozhodnutím a nenechať sa ovplyvniť tým, čo si myslí okolie. Pravda, úprimnosť a láska k vlastnej rodine je to, čo sa na konci dňa počíta najviac.
