Nechcem dopadnúť tak, že ma na staré kolená nikto nebude potrebovať.
Môj syn sa oženil pred desiatimi rokmi. Odvtedy žije s manželkou a dcérkou v malej garsónke. Pred siedmimi rokmi Janko kúpil pozemok a pomaly začal stavať dom. Najprv dlho nič. Po roku postavili plot a zaliali základy. Potom zasa ticho – nemali peniaze. Takto to išlo celé roky: pomaly, ťažko, no šetril na materiál, nevzdával sa.
Za ten čas postavili len prízemie. Snívajú o dvojposchodovom dome, kde bude miesto pre nich aj pre mňa. Môj syn je dobrý človek, vždy hovorí: „Mami, budeš bývať s nami, budeš mať svoju izbu.“ Aby mohli stavať, vymenili aj dvojizbový byt za garsónku a rozdiel vložili do domu. Lenže teraz je im tam tlieska, hlavne s dieťaťom.
Vždy, keď ma prídu pozrieť, rozprávajú o stavbe. Kde bude kúpeľňa, ako zateplia steny, aká bude elektroinštalácia… Počúvam ich, no srdce mi krváca. Ani slovo o mojom zdraví, ani záujem o to, ako sa mám – len steny, rúry, povaly.
Raz som sa odhodlala spýtať priamo:
„Takže, mám predať svoj byt?“
Zažiarili. Rozčúľili sa, začali rozprávať, ako budeme spolu žiť. Lenže ja som pozerala na nevestu a vedela som – pod jednou strechou s ňou nechcem bývať. Neznáša ma a ja len zázrakom držím jazyk za zubami.
No srdce mi bolo za syna. On sa snaží, maká. Ten dom postaví tak možno o desať rokov, ak mu nepomôžem. Naozaj mu chcem uľahčiť život. Ale spýtala som sa to najdôležitejšie:
„A kde budem bývať?“
Odpoveď nečakala. Nevesta, taká vždy „geniálna“, vyhrkla:
„Vy máte predsa chatu, tak tam prebývajte. Ticho, pokoj, nikomu nebudete prekážať.“
Chatu mám. Ale je to drevený domček, ktorému je cez tridsať. Bez kúrenia. V lete tam možno na deň, nadýchnuť sa, utrhnúť jablko. Ale v zime? Štiepať drevo? Chodiť na záchod cez zákopy? Už sa mi podlamujú nohy, tlak mi skáče. Bojím sa tam ísť sama, nie to ešte ZIMOVAŤ?!
Snažila som sa vysvetliť:
„Veď tam je zima, záchod vonku, žiadne podmienky.“
A v odpovedi:
„Ľudia na dedinách tiež žijú, a nikto nezomiera.“
Takto. Ani mi neponúkli, aby som bývala u nich, kým dom nedostavajú. Ani nepovedali, že budú nablízku. Len: „Predaj byt – stavba stojí!“
A potom som nedávno počula, ako nevesta hovorila po telefóne s matkou:
„Presťahujeme ju k susedovi, nech žijú spolu. A byt predáme skôr, kým sa nerozmyslí.“
Skoro som upadla. Takže takto. Už mi rozhodujú osud. A ja som si myslela, že budem mať aspoň izbu v ich dome. Oni ma chcú k susedovi, a kľúče od bytu si vezmú…
Chodím za Martinom, k susedovi. Je to vdovec, býva sám. Rozprávame sa, pijeme čaj, spomíname. Ale žiť s ním?! A ešte proti mojej vôli? To je ponižujúce.
Sedím a rozmýšľam: možno predsa predať byt? Vložiť peniaze do domu, pomôcť synovi. Čo ak mi naozaj vyhradí kútik? Čo ak bude ku mne dobrý?
Ale potom sa pozriem na nevestu, spomeniem si na jej slová… A príde strach: čo ak ma potom vyhodia? Čo ak mi znúv ponúknu chatu a povedia „ďakujeme“?
Mám skoro sedemdesiat. Nechcem skončiť na ulici. Nechcem byť bezmocnou starou ženou, ktorú budA možno je najlepšie zostávať tam, kde som v bezpečí, vo svojom vlastnom domove, dokedy budem môcť.
