Pred rokom som zostala sama. Po manželovom pohrebe som sa postupne spamätávala a uvedomila si, že okrem samoty ma trápi ešte ďalšia vec. Začalo mi katastrofálne chýbať peňazí. Žijem veľmi skromne, nedoprajem si nič navyše, no aj tak sú neplánované výdavky, najmä na lieky a návštevy lekárov.
Spolu s manželom sme vychovali dve deti. Vždy sme sa im snažili pomôcť, dali sme im posledné euro, ktoré sme mali. Väčšina peňazí určených na domácnosť putovala práve do rodín našich detí vďaka nám. Neviem, čo má pre mňa život ešte pripravené, ale v každom prípade po mne zdedia byt syn s dcérou, pokiaľ by som to nezmenila v závete, čo však neplánujem. Sú to vzdelaní ľudia, veľmi dobre vedia, akú hodnotu má nehnuteľnosť, a čo znamená zdediť svoj vlastný domov.
Niekoľkokrát som sa snažila dcére i synovi jemne naznačiť, že už ťažko vychádzam s peniazmi. Keby mi pomohli aspoň s rastúcimi poplatkami za energie, nemusela by som stále premýšľať, kde zohnať peniaze do ďalšieho dôchodku. Dcéra sa tvárila, akoby nepochopila, na čo narážam, a u syna má všetky financie v rukách jeho manželka, takže moje náznaky zostali visieť vo vzduchu.
Približne viem, koľko obaja zarábajú teší ma ich úspech, aj to, že si môžu dovoliť autá či drahšie dovolenky. Vnúčatám nikdy nechýbajú peniaze na vlastné výdavky a keď vidím, s akou ľahkosťou minú sumu, ktorá je takmer rovnaká ako môj dôchodok, napadne mi, či sme vychovali až tak ľahostajné deti, že nechcú vidieť ich matku doslova biednu, a ani sa nesnažia pomôcť. Veď s manželom sme im vždy išli príkladom navštevovali sme našich rodičov s plnými taškami jedla, kupovali im lieky, platili lekárov
Kamarátka mi navrhla, aby som sa bez opýtania presťahovala k synovi alebo dcére a svoj byt prenajala. Takéto riešenie sa mi vôbec nepozdáva, ale asi mi nič iné nezostane, ak ďalší rozhovor s deťmi nebude viesť k žiadnej zmene k lepšiemu. Jednoducho neviem vyžiť z dôchodku a všetko, čo sme s manželom kedy ušetrili, skončilo u našich detí…
