Chorej babičku hodili na staré kolená vnukovi. A keď zistili, čo leží u notára – trhali si vlasy z hlavy.
„Dobré ráno, drahá,“ zamrkala Ema, keď počula v telefóne hlas svojej svokry Zuzany Pavlovny. Ak táto volá, znamená to, že sa chystá pokaziť to krásne ráno.
Ema Zuzanu Pavlovnu znášala len s veľkým úsilím. Ale bola to vzájomná záležitosť. A vôbec nešlo o to, že by nevesta bola zlým človekom. Proste sa stala manželkou jej nenávideného najstaršieho syna Jozefa a automaticky sa zaradila medzi nepríjemné osoby.
„Mám pre vás výbornú správu,“ zlomyseľne pokračovala Zuzana Pavlovna. „Moja svokra, Alžbeta Jánovna, teraz bude bývať s vami. Budete musieť odpracovať tú nezaslúženú izbu.“
Ema si úľavne vydýchla. Toto nebola vôbec zlá správa – svokra jej zvykla vymýšľať oveľa horšie nástrahy. Spočiatku mladá žena nechápala, čím sa tak zapríčinila matke svojho muža, až kým jej neporozprával celý príbeh.
Jozef bol najstarší z troch detí Zuzany Pavlovny. Porodila ho ešte ako slobodná, bez muža, a veľmi sa hanbila za jeho prítomnosť v jej živote.
No napriek tomu sa tejto vychytrelej žene s trojročným synčiskom podarilo omotať okolo prsta váženého a celkom zámožného vdovca Pavla Jozefoviča. V manželstve sa im narodili ešte dve deti – chlapec a dievča.
Jozefov nevlastný otec bol bystrý a čulý muž, v 80. rokoch rozbehol družstvo, v 90. rokoch sa mu podarilo nezbankrotovať a v novom tisícročí sa mu darilo ešte lepšie. Svoje deti nikdy nerozlišoval podľa krvi – ako spravodlivý človek im vždy kúpil rovnako hračiek, oblečenia a jedla.
Ale aj pásom mohol každému rovnako pridať, ak na to prišlo.
Zuzana Pavlovna však medzi deťmi rozdiely robila. Medzi úškrnami a poškábaním často sykla na Jozefa:
„Načo som ťa vôbec porodila, tmavovlasý, celý po tom svojom nezodpovednom otcovi. Ako vrana medzi holubmi,“ narážajúc tak na svojich blond potomkov.
Čím bol ten chudák chlapec vinný? Neprosil sa na tento svet. A práve on jej pomohol získať manžela.
Pavel Jozefovič sa zľutoval nad plačúcim chlapcom v parku, ktorý práve dostal výčity od matky, a pristúpil ho upokojiť. Tak sa zoznámil so zlomyselnou ženou.
Ako manžel a otec bol Pavel Jozefovič úžasný – manželku hýčkal, na deťoch nešetril. Peniaze a pozornosť mal pre všetkých, Jozef sa nikdy necítil ako cudzí. No mladší brat a sestra, podnietení matkou, sa mu neustále snažili pripomenúť jeho miesto.
„Ty nám nie si nikto, my ti niesme rodina, náš otec ťa živí,“ počuval počas ich detských hádok.
Sestra Mária a brat Tomáš čo najviac zdôrazňovali svoju nadradenosť.
„Vieš, mám pocit, že nevlastný otec je jediný človek v našej rodine, ktorý ma má naozaj rád,“ snažil sa Eme vysvetliť Jozef v prvých mesiacoch manželstva.
A mladá manželka pochopila, že od matky jej muža je lepšie držať si odstup, aby si nekazila náladu.
Ema si výborne pamätala, ako sa jej budúca príbuzná pri ich prvom stretnutí oškerila.
„Ó, Bože, nevesta. Ale čo iné som od toho poloblázna čakala?“ zasyčela. „Žite si, ako chcete, keď ste sa zľúbili. Ja vás na prah nepustím.“
A tak sa Jozef s Emou vzali, žili najprv v podnajme, potom si našli vlastný byt. Neprosili o pomoc, nepletli sa do očí. Možno nežili boháčsky, ale boli nezávislí. Jediný z celej rodiny, Pavel Jozefovič, k nim občas zaj
