**Môj denník**
Dnes som sa konečne rozhodla – dosť bolo!
„Už mi došla trpezlivosť!“ zvolal Jozef, keď sme s Zuzkou vošli do bytu. „Kedy sa už naučíš držať hubu?“
„Čo som také povedala?“ ohradila som sa.
„A ty sa ešte pýtaš?“ zamračil sa Jozef. „Milá moja, prekročila si všetky medze! Dnes ťa naučím slušnosti!“
„Jozef, o čo ti vlastne ide?“ spýtala som sa, ustupujúc o krok.
„Ide o to, že tvoje správanie nie je ani len prijateľné! Sama si len taká malá špina, ale ešte si namyslená!“
„Nie každý môže byť taký obor ako ty!“ odsekla som. „Dievča má byť jemné a útle!“
„A tiež tiché, pokorné a poslušné! Čo ti, žiaľ, chýba!“ Jozef si rozopásal opasok a vytiahol ho z nohavíc. „Dnes ťa naučím, ako sa má žena správať!“
„Si sa zbláznil? Chceš ma biť?“
„Vychovať!“ zavrčal. „A potrestať za tvoju drzosť! Dnes si maľu takmer dohnala k infarktu!“
„Nech nehovorí hlúposti! Kde je napísané, že si mám obuť jej smradlavé papuče, keď som si doniesla vlastné topánky v taške? S mojou výškou by som vyzerala ako škriatok!“
„To sú slušné papuče! Pre hostí!“
„A od kedy majú hostia umývať riad a potom aj sporák? A navyše, nenávidím, keď mi niekto prikazuje!“
„Preto teraz dostaneš! Si moja žena, ale správas sa ako nejaká rozmaznaná princezná! Dnes ťa naučím rešpektovať manžela a jeho rodičov!“
„Nech sa správajú slušne!“ ušikovne som sa vykĺzla do izby. „Sami sú drzí, a ja mám mlčať? Mal si ma ako manželku chrániť! Pozri sa na mňa – som malá a krehká! A oni ma urážajú!“ Nafúkla som pery, no očami som sledovala každý jeho pohyb.
„Keby si sa správala primerane svojmu postaveniu, nikto by ti nechcel ublížiť! Ale ty máš vždy svoj názor! Dnes ti ho vyženieš z hlavy!“
„Prosím, nerob to!“ zapotácala som sa. „Ublížiš mi!“
„Áno, a poriadne!“ zašklibal sa. „Až ti dojde, kde je tvoje miesto! Taká malá, a chováš sa ako kráľovná!“
„Nerob to!“ vykríkla som, prikrčiac sa k stene.
Jozef sa priblížil a zamával opaskom.
„Musím! Také drzé husi treba vychovávať tvrdo, inak nič nepochopia!“
Keď Jozef prvýkrát stretol mojich rodičov, zostalo mu to v pamäti. Otec, ktorý si nechal hovoriť „otec Janko“, mu dlho tiskl ruku a potom ho objal.
„Synček! Pre teba urobím čokoľvek! Celý život som sníval o synovi, ale mama mi porodila len dcéru. Chcel som s ním chodiť na ryby, na futbal, na lov! A ty, zať môj, mi to vynahradíš!“
„Som rád, otec Janko,“ nesmelo odpovedal Jozef. „S rybolovom nemám skúsenosti.“
„To je jedno! Všetci začíname! Hlavne, že mám syna! Všetko ťa naučím!“
„Ak bude čas…“
„Ty nechápeš, aké šťastie mi robíš!“ otec Janko sa rozplakal. „S nimi sa nedá rozumne rozprávať!“ ukázal na mňa a mamu. „Ale my dvaja si porozprávame o autách, o vesmíre, o všetkom!“
Mama ho odtiahla od Jozefa a pozvala nás k stolu.
„To je jeho chorá téma,“ povedala ospravedlňujúcim tónom. „Má päť sestier a pracuje medzi ženami. Keď som mu povedala, že som mu neporodila syna, málem ma nechal v pôrodnici. Teraz bude mať s kým vyrozprávať srdce!“
„Čo bude v mojich silách,“ skromne povedal Jozef.
„Verím, že si porozumiete,“ usmiala sa mama. „Vedeli by ste, ako sníval o synovi! Dokonca sa snažil zo mňa vychovať chlapca, kým som mu to nezakázala! Dievča má byť nežné, láskavé, jemné!“ pohľadom zastavila otca. „Nie to, čo ty chcel!“
Otec nevrlo pozrel na mamu, potom na mňa, no Jozefovi sa usmial.
„Dodnes je nahnevaný,“ pokračovala mama. „Niekedy príde nadšený, chce nám niečo povedať, no zistí, že to nie je téma pre ženy. Zabuchne dverami a odíde. Niekedy sa ani neporozprávame. Ale odvtedy, čo ste prišli do nášho života, Jozef, otec ožil!“
Jozef sa sklamane usmial.
Otec naozaj Jozefa pohltil. Hneď mu začal sťažovať:
„Nevieš, ako som šťastný, že v rodine je konečne muž! Spoločne ich určite zvládneme! Inak sa nedá žiť! Ak niečo poviem, hneď sa začne: *To patrí do kasární! Toto je slušný domov!* Nemôžem ani prejsť domom v trenírkach! Mama hneď: *Toto nie je pláž!* A Zuzka ešte prida: *Fuj, ocko!* A mne už lezie to ich *fuj* na mozog!“
„Jemné duše,“ prikyvol Jozef.
„Jemné až príliš! Raz ma vytiahli do divadla. Na javisku nejaké nezmysly – kto koho miluje, kto trpí. Na druhý dej som sa nevrátil! Potom mi vyčinili. Odvtedy s nimi nechodím. Radšej som im šoférom – doveziem, odveziem! A ony stále po výstavách, koncertoch, filharmóniách! Z ich kultúry by človek zblbol!“
„No žena má byť kultivovaná,“ povedal Jozef.
„Mamu som si vyberal takú,“ vzdychol otec, „čo sa neplete, kde nemá. Ale veril som, že mi porodí syna! A ona…“
Jozef pochopil, že otec ma zľahka nemiloval. Výchovu mala na starosti mama. A boli sme podobné – obe drobné, krehké, no s charakterom. Vzdelanie bolo cítiť, a preto sme mali na všetko vlastný názor. A nezdržali sme sa ho povedať.
„Zuzka,“ jemne začal J
