Nie, Zuzka, na mňa sa nespoliehaj. Vydala si sa za muža buď teraz za ním, nie za mnou. Nechcem mať v dome cudzieho človeka, odsekla Alžbeta.
Zuzana hlboko prehltla a pevnejšie zovrela telefón. V hrdle jej stál knedlík. Nečakala taký odmietavý tón.
Mami… Veď nie je cudzí. Je to môj manžel, tvoj zať. Nežiadame ťa, aby si nám kúpila byt, len chceme u teba chvíľu bývať, kým si našetríme na prvý vklad.
Z telefónu sa ozvalo krátke, pohŕdavé zachychotanie.
Viem, ako to chodí. Pustíš ich bývať a potom sa ich nezbavíš. Najprv prvý vklad, potom opravy, a potom ešte niečo. A mne nebude pokoja. Nie, Zuzka, nehnevaj sa, ale ja s tvojím otcom sme si všetko zaobstarali sami, nikoho sme neobťažovali. Vy si tiež poraďte nejako sami.
Mami, ako sami? nenechala sa odradiť Zuzana. Vieš, že obaja pracujeme, šetríme na všetkom. Takmer všetky peniaze nám miznú na nájom. Pri týchto cenách by sme si našetrili tak maximálne na kartón od chladničky.
A komu je teraz ľahko? matkin hlas znepokojene zdrsnel. Ja s tvojím otcom sme ani deň nežili u rodičov. Všetko sme si vybudovali sami a nikdy sa nesťažovali.
Sami, sami… Mami, nevyprávaj mi to. Ja si pamätám! Pamätám, ako vám pomohla babka.
Nechovaj sa, to bolo iné. Babka pomohla, lebo chcela a mohla. My sme ju neprosili. Tento byt som si poctivo vybojovala s tvojím…
A ja som ťa nežiadala, aby si ma porodila do ničoho, vyštípla Zuzana a zložila sluchátko.
Vnútri jej vrelo od zúrivosti. Možno mala matka právo odmietnuť, ale ten spôsob… Akoby si vybudovala celé impérium, a Zuzana, tá naničhodnica, sa teraz snaží vojsť do raja na cudzom chrbte. Lenže v skutočnosti to tak nebolo.
Keď Alžbeta zistila, že je tehotná, nebola vydatá. Jozef, Zuzanin otec, bol ľahkomyseľný, ešte sa nevyblúzil a nehľadal zodpovednosť. Jeho matka bola podobná, dávno sa rozviedla a neustále hľadala šťastie. Preto sa Alžbeta obrátila na Annu Jozefovú babku z Jozefovej strany.
Anna Jozefová, keď zistila o Alžbetinom stave, sa až rozplakala od radosti, pevne ju objala a sľúbila, že pomôže.
Vnučka, ani neváhaj, porod dieťa. A už ja sa postarám o toho Jozefa, uisťovala ju. A keďže to tak vyšlo, asi vám prepíšem ten domček. Presťahujem sa k dcére. Mne je už ťažko sama, a Tereze sa zíde pomoc v domácnosti. A vy budete mať kde vychovávať vnuka. Alebo vnučku.
Anna Jozefová, čo to hovoríte? Alžbeta neverila vlastným ušiam. Veď to je celý dom, nie škatuľa od zápaliek!
Veď ho so sebou do hrobu nevezmem. Ja šťastná nebola, tak nech aspoň ty budeš, vzdychla si stará pani.
Anna Jozefová sľub splnila a ešte prekročila očakávania. Darovaciu listinu spísala na Alžbetu, lebo vedela, že jej vnuk nie je verný manžel. Alžbeta neskôr dom vymenila za dvojizbový byt.
So Zuzaniným narodením sa nič nezmenilo. Jozef chodil po zábavách a podvádzal, a jeho jediným prínosom do manželstva bola výplata. A aj tú často doniesol len napoly.
Alžbeta to všetko vedela, ale rozhodla sa trpieť. Občas sa sťažovala, niekedy aj plakala, no muža nevyhodila.
Deti potrebujú úplnú rodinu, hovorila svojej matke, keď tá navrhla rozvod. Keď bude Zuzke osemnásť, odídem od neho.
Zuzana však mala iný názor. Radšej by žila s matkou samoživiteľkou a rýchlo dospela, než aby bola odkladiskom pre niekoho slzy, stále počúvala hádky a občas musela rodičov rozdeľovať.
Alžbeta nejako vydržala do Zuzaninej plnoletosti a podala na rozvod. Dievča sa už tešilo, ale márne.
Zuzka, teraz sme spolu samé. Sme obe dospelé, tak si všetko vyriešime spoločne, oznámila jej matka. Tento mesiac si ešte oddýchni, od budúceho polovica výdavkov na domácnosť.
Zuzana vtedy študovala denné štúdium, takže prepadla hrôze. Áno, dostávala štipendium. Lenže také drobné, že by z nich nezaplatila ani chlieb. Matka však bola z
